Politika dívania sa: Dokumentárne zobrazenia ukrajinského východu

Language
Slovak
Date
October 19, 2022
Author
Victoria Donovan Darya Tsymbalyuk
Tags
WGoccupiedUA Arthistorynationalism
www (1)

Odkedy Rusko v roku 2014 na Donbase začalo vojnu proti Ukrajine, cirkulujú vizuálne stvárnenia tohto východného regiónu vo filmoch, televízii a sociálnych médiách. Sledovanie videodokumentácie v prostredí sociálnych médií sa podľa Oleksija Radynského zásadne podieľa na tom, ako túto vojnu prežívame.

Mnohí konzumenti a konzumentky obrazového materiálu – či už na Twitteri, BBC alebo v kinách – Donbas nikdy nenavštívili a poznajú ho len z fotografií a videí novinárok, dokumentaristov a svedkov násilia. Niektoré novšie filmy sa usilujú spochybniť a prevrátiť existujúce mocenské vzťahy medzi ľuďmi, ktorí film vyrábajú, resp. pozerajú, a tými, ktorí sú objektom ich pohľadu. Je však potrebné, aby sme si ako diváci a diváčky mocenské nerovnosti naďalej uvedomovali – predovšetkým pri pohľade na oblasti, ktoré posledných osem rokov čelia vojenskej invázii a okupácii. Radynski hovorí, že filmovanie je aktom participácie. O akú účasť ide, keď hľadíme na Donbas na obrazovke? V kontexte pokračujúceho ruského násilia, ktoré ničí lokality, komunity a prostredia, predstavuje sledovanie tejto časti krajiny vo filme viac než kedykoľvek predtým politický zážitok. Dnes si musíme položiť otázky: Aké politické a etické princípy ovplyvňujú každé jedno nakrúcanie a premietanie? Čo v dnešnej dobe znamená sledovanie Donbasu na plátne?

Ruská okupácia častí Donbasu v roku 2014 vyústila na Ukrajine a v celom svete do zvýšeného záujmu o región. V snahe o lepšie pochopenie udalostí v oblasti sa výskumníčky a výskumníci pustili do štúdia histórie a kultúry Donbasu, vrátane jeho historických a súčasných vyobrazení vo filme. Jeho medzinárodne pravdepodobne najznámejším filmovým stvárnením je experimentálny dokument Entuziazmus Dzigu Vertova z roku 1930. Dodnes si Vertovov film zachováva kultový status a pre mnohých divákov, najmä mimo Ukrajiny, zostáva okrem súčasných spravodajských príspevkov jediným vizuálnym kontaktom s Donbasom.

Názov snímky vychádza zo sovietskeho konceptu „entuziazmu“, čo odkazuje na stav revolučného nadšenia pre projekt komunizmu. Spolu s optimizmom, energiou a rebelantstvom sa nadšenie považovalo za jednu z vlastností potrebných pre budovanie revolučnej spoločnosti. V dobe, keď Vertov film nakrúcal, „entuziazmus“ už bol štátnym sloganom, heslom pre nadľudské úsilie vyžadované od komunistickej pracovnej sily, aby projekt mohol napredovať. Film obsahuje množstvo reprezentácií tohto stavu nadšenia: robotníci sa náhlia cez konštruktivistické vertikály továrenských mostov, aby sa pustili do práce, prednášajú vášnivé, kostrbaté prejavy o potrebe veľkého priemyselného skoku vpred, neúnavne tlačia vagóny uhlia po koľajniciach a ťahajú oceľ z pecí. Komunistický štát takéto nadšenie nakoniec premietol do sovietskeho proletárskeho hrdinu Oleksija Stachanova, robotníka v bani Central Irmino v Luhanskej oblasti, okolo ktorého sa vytvoril kult priemyselnej nadprodukcie.

Oleksandr Teljuk poukazuje na to, že Entuziazmus svoj kánonický status nezískal len pre zameranie sa na nárazovú sovietsku industrializáciu, ale aj preto, že išlo o jeden z prvých experimentov s nahrávaním zvuku in situ. Vertova, ktorý filmy vždy produkoval v spolupráci so svojou oveľa menej oslavovanou partnerkou Jelizavetou Svilovou, fascinovali mechanické zvuky regiónu. Usporiadal ich do akejsi symfónie, kde telá baníkov, prejavy úderníkov i cinkanie a rinčanie kovových šácht tvoria pôsobivú zvukovú kulisu industrializácie. V Entuziazme sa zobrazený náhly priemyselný pokrok odráža vo Vertovovom a Svilovej avantgardnom používaní zvuku. Ako vraví Teljuk, Vertovov dokument je jedným z mála v histórii ukrajinskej sovietskej kinematografie, kde sa Donbas ocitá v centre pozornosti a nie na jej okraji.

Zatiaľ čo dnes patrí dokument do kánonu dejín ukrajinského i sovietskeho filmu, po pôvodnom uvedení vyvolal zmiešané reakcie. Niektorí ho kritizovali ako príliš povrchne propagandistický a iní za to, že nie je dostatočne socialistický. Ukrajinskí intelektuáli Vertovovi vyčítali, že ukazoval Donbas bez ukrajinského obyvateľstva. Hoci sa vo filme vyskytuje ukrajinčina – najmä v medzititulkoch, ale aj na plagátoch a transparentoch v rukách robotníkov, na to, že ide o film známy priekopníckym využitím zvuku, počujeme prevažne (až na malé výnimky) ruštinu. Jazyková politika filmu vyvoláva aj dnes relevantné otázky, ako tento región utvárajú ľudia zvonka. Medzi nimi aj Vertov a Svilová, ktorí sa narodili a vyrastali mimo Donbasu a Ukrajiny, a mnohí (zahraniční) diváci, ktorí film vyzdvihovali či vyzdvihujú, ako určujúci dokument o Donbase dvadsiateho storočia.

Aké predstavy o tomto kraji komunikuje Vertovov film dnes? Entuziazmus zodpovedá tradíciám zobrazovania krajiny ako exotickej abstrakcie: má vzbudzovať údiv, snažiť sa jej vyrovnať či báť sa jej. Ľudia zvonka Donbas posadnuto dokumentujú slovom i obrazom už od objavu uhlia na konci osemnásteho storočia, aby kolonizovali vedomosti a získali kontrolu nad významom – a teda statusom – miesta v širšom politickom kontexte. To isté možno povedať o mnohých priemyselných oblastiach Spojeného kráľovstva, ako napr. Ebbw Vale, Durham alebo West Lothian v Škótsku, ktoré britská imaginácia stotožňuje s ich minerálnym zložením: železnou rudou, uhlím a roponosnými bridlicami. Donbasu v rámci Ruského impéria, Sovietskeho zväzu a od roku 1991 ako súčasti nezávislej Ukrajiny tiež dominuje jeden zastrešujúci význam: uhlie a oceľ. Túto identitu mu definitívne priradili v devätnástom storočí, keď doň prúdili európski kapitalisti, aby zo vznikajúcich priemyselných trhov vyťažili maximum. Tento imidž sa ďalej rozvinul v sovietskom dvadsiatom storočí. Z Donbasu sa stala vlajková loď priemyselnej výroby a miestni baníci a baníčky na plagátoch zosobňovali komunistickú propagandu.

Po zániku Sovietskeho zväzu sa priemyselný mýtus Donbasu zvrátil, no pretrval, pretože zatvorenie mnohých baní a tovární v národnom povedomí Donbas zafixovalo ako miesto deindustrializácie a hospodárskeho kolapsu. Vojna ešte utvrdila predstavy o deštrukcii. Kánonické dedičstvo Entuziazmu sa odzrkadľuje v dokumente Igora Minaeva z roku 2018 Kakofónia Donbasu, ktorého cieľom je dekonštruovať hrdinské proletárske vízie úspechu a nahradiť ich obrazmi biedy a úpadku. Vertovove a Minaevove filmy spoločne vytvárajú binaritu, takú častú v pohľade na tento región: zdá sa, že v tomto čierno-bielom svete sa nekriticky a nebezpečne priamo prechádza od nadšenia k zúfalstvu.

Entuziazmus, jedno z menej známych Vertovových diel, je bezpochyby najkánonickejším filmovým zobrazením Donbasu. Keďže Rusko vo svojej vojne proti Ukrajine v oblasti opäť pácha zverstvá, venuje sa mu znovu zvýšená pozornosť. Na dedičstvo vyrábania mýtov o priemysle a na vojnovú realitu sa zároveň zameriavajú aj v súčasnosti v regióne pôsobiace nezávislé filmárky a filmári. Tento menej kánonický súbor filmov, kam patria Cesta späť (Возвращения, 2013) od Aleksandra Ratyju, Svetlohrad (Світлоград, 2017) Aliny Jakubenko, Pozerať sa na vojnu (film nájdený na internete) (Смотреть войну [фильм, найденый в интернете], 2018) z anonymných zdrojov a Horčica v záhradách (Гірчиця в садах, 2017) Piotra Armianovského, predstavuje inú víziu Donbasu, mimo binárnej sústavy priemyselného úspechu/postindustriálneho úpadku a výraznej prítomnosti vojny. Ako akademičky a akademici študujúci Donbas a jednotlivci, ktorí tento kraj poznajú a milujú, vyzývame divácku verejnosť so záujmom dozvedieť sa viac, aby vyhľadávala diela mimo kánonu a sledovala kamery autorov s dôvernou znalosťou tohto miesta.

Viacerí nezávislí tvorcovia spolu komunikujú v rámci filmového hnutia s názvom Freefilmers, ktoré až do nedávneho zničenia Mariupoľa sídlilo v námornom prístave Azov. Freefilmers sa podobne ako mnohí výtvarní umelci a umelkyne na Donbase zaoberajú etnografickým skúmaním (post)industriálnych ruín bez ich exotizácie prostredníctvom estetiky ruin porna. Tieto postupy, vychádzajúc z textov Audre Lorde, chápeme cez optiku estetiky zabroška erotica (opustená erotika). Písali sme o nich v článku publikovanom v časopise YourArt v roku 2021 a v našej knihe Limity spolupráce: umenie, etika, a Donbas z roku 2022.

Odkedy sa vo februári 2022 začala nová fáza eskalácie ruskej invázie na Ukrajinu, zorganizovalo hnutie Freefilmers množstvo solidárnych premietaní po celom svete. Diváci videli napríklad Revitalizáciu priestoru (Вы шо, тут металл воруете? [Відновлення простору]) z roku 2018 a Východoukrajinský dialóg (Шо шо? [Східноукраїнський діалог]), ktoré spoločne produkovali Sashko Protyah a Oksana Kazmyna v rámci projektu Kreatívny východ (ТворчСхід). Filmy predstavujú členky a členov kolektívu, ktorí cestujú po Donbase a zapájajú ľudí do dialógu o budovách, odkazoch a identitách regiónu. Filmári sú často prítomní na plátne: vidíme jedného z režisérov, Sashku Protyaha, s mikrofónom a slúchadlami, ako robí rozhovory s ľuďmi. Počujeme jeho komentáre zo zákulisia. V týchto filmoch žiadny smerodajný príbeh o regióne neexistuje. Namiesto toho sme pozvaní sledovať naratívnu výstavbu miesta v spolupráci s miestnymi komunitami, pripojiť sa k filmárom na ich dobrodružstvách a tešiť sa spolu s nimi spoločenským stretnutiam.

Špecifický zážitok zo sledovania predstavujú aj solidárne projekcie Freefilmerov. Často sa premieta v provizórnych priestoroch – galériách a kaviarňach, ktoré otvorili svoje brány, aby podporili ukrajinský odpor – ľudia vstávajú, aby lepšie videli na plátno, inde si diváci sadajú aj na zem. Projekcie zvyčajne sprevádza úvodné video jedného z členov filmového hnutia, ktorý sa prihovára konkrétnemu publiku a podelí sa s ním o najnovšie správy. Od začiatku eskalácie mnohé filmy u divákov rezonujú novým spôsobom. Napríklad film Oleksandra Surovcova, Totally Stranger (2018), odohrávajúci sa v Mariupole a jeho okolí je pochmúrnym, opatrným skúmaním straty, ktoré diváka zavedie do zarastených, opustených priestorov, na cintorín a na pole, odkiaľ v diaľke vidieť továreň Azovstaľ. Film vyvolal silnú odozvu publika, pri záberoch z pohľadu hlavného hrdinu ľudia v sále takmer nedýchali. Záver filmu sa stretol s ťažkým, ohromujúcim tichom.

Svoje, prostredníctvom filmovej produkcie vytvorené, horizontálne podporné siete Freefilmers od februárovej eskalácie vojny využívajú na pomoc ľuďom na Ukrajine. Pokračujú aj v natáčaní filmov v spolupráci s obyvateľmi Mariupoľa zasiahnutými ruskou blokádou alebo s vodičmi dodávok, ktorí od začiatku okupácie vozia na východ krajiny pomoc. Solidárne projekcie sú určené na šírenie týchto príbehov. Majú tiež vytvárať štruktúry, ktoré divákom umožnia emocionálne aj finančne podporiť komunity na celej Ukrajine.

V čase premiéry Vertovovho Entuziazmu v roku 1931 bol obľúbeným spôsobom premietania filmov v ťažko dostupných častiach Sovietskeho zväzu agitpojezd – agitačný vlak. Ľudia sa zhromažďovali okolo železničných tratí, aby videli, ako sa zidealizované predstavy o nich v dokumentárnych dielach ako Entuziazmus magicky premietajú na plátno. Premietanie bolo v tomto prípade prostriedkom sociálneho inžinierstva: komunity mali porozumieť samým sebe prostredníctvom obrazov na plátne, aby zatúžili stať sa svojimi ideologicky zdokonalenými verziami. Dnes je politika dívania sa celkom odlišná. V hypermedializovanom kontexte vojny nás láka myšlienka, že dokážeme plne pochopiť kultúrne kontúry Ukrajiny a oddať sa len jednej realite tohto miesta: vojne, odporu, obetiam. Ide však zjavne o abstrakciu, čiastočne produkt politiky kontextov, v ktorých zábery sledujeme. Úlohu zohráva i naše vnímanie samých seba, napríklad ako súcitných, láskavých alebo štedrých. Jedným zo zámerov solidárnych projekcií spomenutých vyššie je upozorniť na tento impulz a problematizovať ho. Ako hovorí Sashko Protyah vo svojom úvodnom prejave k Východoukrajinskému dialógu: „Nikto nemôže úplne pochopiť každého. Ale vždy je dobré, keď sme pripravení hľadať spoločnú reč. A skutočne disponujeme týmto druhom otvorenosti, túžbou porozumieť si.“ Ak budeme Donbas na plátne sledovať s otvorenosťou a ochotou počúvať, no vždy s vedomím politiky dívania sa, môže nás to priviesť k inému chápaniu regiónu a možno aj k iným formám informovanejšej angažovanosti.