Na konci roka 2021 žilo na Ukrajine 2 391 oficiálne registrovaných utečencov a osôb s dodatočnou ochranou a približne 2 700 žiadateľov o azyl. Títo ľudia pochádzali zo šesťdesiatich krajín. Po začiatku ruskej invázie mnohí z nich opustili krajinu a hľadajú bezpečie a pomoc.
Poznám ženu, ktorá sa presťahovala z Iraku do Sýrie a odtiaľ na Ukrajinu. Po 24. februári bola nútená utiecť do Európskej únie. Je to už tretia vojna v jej živote.“
„Neexistuje žiadna štatistika, koľko takýchto ľudí odišlo z Ukrajiny,“ hovorí Svitlana Butenko, manažérka projektu právnej pomoci pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti z charitatívnej organizácie Right to Protection (Právo na ochranu). „Preto naša organizácia spolu s HIAS (Hebrew Immigrant Aid Society) pracuje na štúdii Riziká, ktorým čelia žiadatelia o ochranu a utečenci (neUkrajinci) utekajúci z Ukrajiny do Európskej únie. Výsledky onedlho zverejníme.“
„Kontaktovali sme sa s ľuďmi, ktorí získali štatút utečenca na Ukrajine, so žiadateľmi o ochranu a s osobami, ktoré potrebujú dodatočnú ochranu. Na štúdii sa zúčastnilo štyristošesťdesiatosem respondentov. Tristo z nich smerovalo do Európy. Zvyšok zostal na Ukrajine. Väčšina sa presťahovala do Švédska, Nemecka, Holandska a Belgicka. Väčšina tam získala prístup k dočasnej ochrane, rovnako ako Ukrajinci. Niektorí však stále zostávajú bez dokladov. Príbeh každého z nich je bolestivý. Začínajú svoj život od nuly. Poznám ženu, ktorá sa presťahovala z Iraku do Sýrie a odtiaľ na Ukrajinu. Po 24. februári bola nútená utiecť do Európskej únie. Je to už tretia vojna v jej živote. Je to desivé, ale aj inšpirujúce. Ľudia sa nevzdávajú, ďalej bojujú o svoj život, o právo žiť dôstojne a v bezpečí.“
Útek pred Talibanom
Džavidova rodina patrí medzi tých, ktorí skončili v Nemecku. Pochádza z Afganistanu z provincie Kandahár. Pracoval ako prekladateľ pre kanadskú armádu. Vlani v lete moc v krajine prevzalo radikálne islamské hnutie Taliban. Jeho príchod vyvolal paniku medzi veľkou časťou Afgancov, ktorí sa báli masakrov zo strany militantov. Islamisti ohlásili zavedenie šaríe. Zakázali pozerať televíziu, používať počítače, počúvať západnú hudbu a ženám pracovať, študovať, vychádzať z domu bez burky a bez sprievodu muža.
Afganci začali hromadne utekať z krajiny. Vtrhli na kábulské letisko a pokúsili sa dostať na palubu lietadiel, ktoré práve štartovali. Mnohí sa ukryli do priestoru pre podvozok alebo sa priviazali lanami k podvozkovým nohám alebo dokonca ku krídlam. Počas štartu padali na zem alebo zomierali vo vzduchu v dôsledku nedostatku kyslíka a nízkej teploty vo vysokých nadmorských výškach. Po príchode Talibanu sa rozhodol utiecť aj Džavid, ktorý pochopil, že nová vláda nebude zatvárať oči pred jeho profesionálnou minulosťou.
„Tri dni som spolu so svojimi malými deťmi a manželkou spal neďaleko letiska v nádeji, že sa tam dostanem,“ hovorí Džavid. „Bezvýsledne. 27. augusta jeden z mojich kanadských priateľov, novinárov, kontaktoval ukrajinskú armádu s prosbou, aby nás evakuovali. Ukrajinci súhlasili. Do poslednej chvíle som tomu neveril. Zobral som auto a prišiel na letisko. Kázali mi, aby som poslal fotografiu ŠPZ. O pätnásť minút neskôr som videl, ako z letiska vychádza špeciálna jednotka. Bolo to ako vo filme. Tisíce ľudí sa na nás pozerali – kto je tá rodina, že po ňu prišli napriek takému obrovskému riziku? Nikto z Američanov by sa na nič také neodvážil. Predtým som počul o konflikte medzi Ukrajinou a Ruskom. Nevedel som však, že Ukrajina má takú silnú armádu a že môže vykonávať misie, ktorých nie je schopný nikto na svete.“
Útek pred Rusmi
Rodina odletela do Kyjeva 28. augusta 2021. Podľa Džavida im sľúbili, že ich o pár dní odvezú do Kanady. To sa však nestalo. Džavid žil šesť mesiacov v hoteli v centre Kyjeva so svojou tehotnou manželkou, štyrmi deťmi, matkou, bratom a manželkou a ich malým synom. Platila mu kanadská spoločnosť, v ktorej pracoval. Dobrovoľníci pomáhali s jedlom, oblečením, liekmi. Rodina sa postupne adaptovala. Nová vojna však všetko zmenila.
„Dňa 24. februára bola moja rodina vystrašená. Cítil som, že môžeme zomrieť priamo v hoteli. Chceli sme čo najskôr opustiť Ukrajinu, no váhali sme, nevedeli sme, ako sa dostať na hranice. Prekážkou bola jazyková bariéra, nikto neovláda náš perzský jazyk a my nehovoríme po ukrajinsky,“ hovorí Džavid.
Jeho rodine pomohla šéfka organizácie pre ľudské práva Spolu so zákonom (Разом із законом) Viktorija Nesterenko. „Bála som sa o nich. Majú ťažký osud. Utiekli z Afganistanu na Ukrajinu a tu vojna. Sirény, výbuchy, všade vojaci so zbraňami. Znova treba utekať. Neviem si predstaviť, ako sa to všetko dá vydržať, hovorí Viktorija. „28. februára som pomohla Džavidovej rodine pri evakuácii do Nemecka. Keď si spomínam na dnešné ráno, zdá sa mi, že sa to nestalo. Hotel, v ktorom bývali, sa nachádzal v centre Kyjeva na ulici Chreščatyk. Potrebovali sa dostať na autobusovú stanicu na okraji mesta pri stanici metra Teremky. Odtiaľ išiel autobus na poľské hranice. Dohodla som sa so silami teritoriálnej obrany, že nám dajú mikrobus. Namiesto neho prišli dve autá. Dvanásť ľudí s obrovskými kuframi sa tam ledva vošlo. Vo večerných hodinách sme dorazili do Ľvova. Strávili tam noc. 1. marca ráno Džavid poslal fotografiu, že už sú v Poľsku. Odtiaľ sa dostali do Berlína. Tam ich poslali do Dolného Saska, do dediny Betheln neďaleko mesta Hildesheim. Rodinu ubytovali v dome, ktorý patrí miestnemu kostolu.“
Všetko od nuly
Džavidova rodina, podobne ako mnoho iných utečencov, odišla z Ukrajiny bez potrebných dokladov. Zostali na Migračnom úrade. Inštitúcia v tom čase nefungovala. V prvých dňoch vojny sa na hraniciach nekontrolovalo takmer nič. Pohraničná stráž všetkých nechala prejsť. Teraz je úrad znovu otvorený. Povedali nám, že utečenci si môžu dokumenty vyzdvihnúť osobne alebo prostredníctvom splnomocnenca.
Na Ukrajine sme sa nikdy nestretli s rasizmom. Žili sme v šťastnom a pokojnom prostredí.“
„Ak mi Džavid udelí plnú moc, budem môcť vyzdvihnúť dokumenty a potom im ich osobne priviezť do Nemecka. Je tu však jeden veľký problém, Afganci nemajú pasy. Z tohto dôvodu mi nemôžu dať plnú moc. Rovnako nie je jasné, či to bude legálne, ak s ňou pôjdem cez hranice,“ hovorí Viktorija. Spolu s ukrajinským právnikom sa pokúša nájsť východisko z tejto situácie. Medzitým Džavid a jeho rodina využívajú dočasné povolenie na pobyt v Nemecku udelené na tri mesiace s právom na predĺženie. Podali žiadosť o získanie štatútu utečenca. Džavid poznamenáva, že v tejto situácii sa v porovnaní s Ukrajincami cíti ako utečenec nižšej kategórie.
„Prežili sme vojnu v Afganistane a z vlastnej skúsenosti vieme, že vojna na Ukrajine sa o týždeň či dva neskončí. Hľadal som bezpečný domov. Po začatí vojny toto bezpečie zmizlo. Za ten čas, čo som žil na Ukrajine, som pochopil, že Ukrajinci sú na jednej strane otvorený a úprimný národ. Na druhej strane majú problémy s korupciou. Od štátu sme nedostali žiadnu podporu. Ale dostali sme ju od obyčajných ľudí. Navyše sme sa na Ukrajine nikdy nestretli s rasizmom. Žili sme v šťastnom a pokojnom prostredí,“ spomína Džavid.
Zdôrazňuje, že chcel ostať bývať na Ukrajine. Mal tam pracovné ponuky. „Keby sa nezačala vojna, určite by som tam zostal. A z finančnej stránky,“ poznamenáva, „je to tam lacnejšie; za päťsto dolárov môžete rodine zabezpečiť všetko, čo potrebujete.“
V júni sa Džavidova rodina rozrástla. Narodila sa im dcérka Haya. Staršie deti chodia do školy. „Keď si spomeniem na svoju cestu z Afganistanu na Ukrajinu, na útek do Nemecka, čudujem sa, ako sme to všetko dokázali zvládnuť. Všetci berieme antidepresíva. Nemáme na nič silu. Snažíme sa prispôsobiť. Nie je to však jednoduché. V Afganistane máme tradíciu, že po usadení sa na novom mieste treba pohostiť susedov jedlom. Rozhodol som sa pohostiť svojich nemeckých susedov. Povedali, že od nás nič nepotrebujú. Inak je to bezpečná krajina. Neviem si predstaviť, že mám ísť niekam inam a začínať od nuly. Už jednoducho nemám na to prostriedky. Chcem len, aby moje deti nepočuli výbuchy a zvuk sirén, aby mali šťastné detstvo a šancu na budúcnosť.“