Vek neofašizmu a jeho charakteristické črty

S každým dňom a v posledných rokoch čoraz rýchlejším tempom je čoraz zrejmejšie, že sme svedkami novej éry vzostupu krajnej pravice v celosvetovom meradle, podobnej ére vzostupu fašistických síl medzi dvoma svetovými vojnami v dvadsiatom storočí. Označenie „neofašizmus“ sa používa na označenie súčasnej krajnej pravice, ktorá sa prispôsobila našej dobe s vedomím, že opakovanie rovnakého fašistického vzoru, ktorého sme boli svedkami v minulom storočí, už nie je možné v tom zmysle, že už nie je prijateľné pre väčšinu ľudí.

Neofašizmus tvrdí, že rešpektuje základné pravidlá demokracie namiesto toho, aby nastolil holú diktatúru, ako to urobil jeho predchodca, aj keď vyprázdňuje demokraciu z jej obsahu tým, že v rôznej miere obmedzuje skutočné politické slobody v závislosti od skutočnej úrovne popularity každého neofašistického vládcu (a teda jeho potreby alebo nepotrebnosti falšovať voľby) a pomeru síl medzi ním a jeho protivníkmi. V súčasnosti existuje široká škála stupňov neofašistickej tyranie, od takmer absolútnej v prípade Vladimíra Putina až po to, čo si ešte zachováva priestor politického liberalizmu, ako v prípade Donalda Trumpa a Naréndru Módího.

Neofašizmus sa od tradičných despotických alebo autoritárskych režimov (ako je čínska vláda alebo väčšina arabských režimov) líši tým, že je podobne ako fašizmus minulého storočia založený na agresívnej, militantnej mobilizácii ľudovej základne na podobnom ideologickom základe, aký charakterizoval jeho predchodcu. Táto základňa zahŕňa rôzne zložky krajne pravicového myslenia: nacionalistický a etnický fanatizmus, xenofóbiu, otvorený rasizmus, dôraznú maskulinitu a obrovskú nevraživosť voči osvietenským a emancipačným hodnotám.

Pokiaľ ide o rozdiely medzi starým a novým fašizmom, najdôležitejšie z nich sú, po prvé, že neofašizmus sa nespolieha na polovojenské sily, ktoré charakterizovali starú verziu - nie v tom zmysle, že by ich nemal, ale ponecháva si ich v zálohe v zákulisí, ak sú prítomné - a po druhé, že neofašizmus sa nehlási k „socializmu“ ako jeho predchodca. Jeho program nevedie k rozširovaniu štátneho aparátu a jeho ekonomickej role, ale skôr čerpá inšpiráciu z neoliberálneho myslenia vo svojej výzve znížiť ekonomickú úlohu štátu v prospech súkromného kapitálu. Nutnosť ho však môže prinútiť ísť opačným smerom, ako je to v prípade Putinovho režimu pod tlakom požiadaviek vojny, ktorú rozpútal proti Ukrajine.

Zatiaľ čo fašizmus dvadsiateho storočia rástol v kontexte vážnej hospodárskej krízy, ktorá nasledovala po prvej svetovej vojne a dosiahla svoj vrchol počas „veľkej hospodárskej krízy“, neofašizmus rástol v kontexte prehlbujúcej sa krízy neoliberalizmu, najmä po „veľkej recesii“, ktorá bola dôsledkom finančnej krízy v rokoch 2007-2008. Zatiaľ čo fašizmus minulého storočia podporoval národnostnú a etnickú nevraživosť, ktorá panovala v srdci európskeho kontinentu na pozadí ohavných rasistických praktík, ku ktorým dochádzalo v kolonizovaných krajinách, neofašizmus prekvital na hnoji rasistického, xenofóbneho odporu voči rastúcim vlnám prisťahovalectva, ktoré sprevádzali neoliberálnu globalizáciu alebo boli dôsledkom vojen, ktoré táto globalizácia podnecovala, súbežne s kolapsom pravidiel medzinárodného systému. Spojené štáty zohrali kľúčovú úlohu pri zmarení rozvoja medzinárodného systému založeného na pravidlách po skončení studenej vojny, čím sa svet rýchlo ponoril do novej studenej vojny.

Neofašizmus sa môže zdať menej nebezpečný ako jeho predchodca, pretože nie je založený na polovojenských vystúpeniach a pretože jadrové odstrašovanie robí novú svetovú vojnu nepravdepodobnou (ale nie nemožnou: vojna na Ukrajine priblížila svet k možnosti novej svetovej vojny viac ako akékoľvek udalosti od druhej svetovej vojny, dokonca aj na vrchole studenej vojny v čase ZSSR). Pravdou však je, že neofašizmus je v niektorých ohľadoch nebezpečnejší ako ten starý. Fašizmus dvadsiateho storočia sa opieral o trojuholník mocností (Nemecko, Taliansko a Japonsko), ktorý nemal objektívnu schopnosť dosiahnuť svoj sen o svetovej nadvláde a čelil mocnostiam, ktoré ho okrem Sovietskeho zväzu a svetového komunistického hnutia (to zohralo významnú úlohu v politickej a vojenskej konfrontácii s fašizmom) ekonomicky prevyšovali (Spojené štáty a Veľká Británia).

Pokiaľ ide o neofašizmus, jeho dominancia vo svete narastá, čo je spôsobené návratom Donalda Trumpa do prezidentského kresla USA, ktorý je v oveľa väčšom súlade s neofašizmom ako počas jeho prvého funkčného obdobia. Najväčšia hospodárska a vojenská mocnosť sveta je tak dnes hrotom neofašizmu, s ktorým sa zbližujú rôzne vlády v Rusku, Indii, Izraeli, Argentíne, Maďarsku a ďalších krajinách, pričom na obzore sa črtá možnosť, že sa k moci dostanú neofašistické strany vo veľkých európskych krajinách (vo Francúzsku a Nemecku, po Taliansku dokonca aj vo Veľkej Británii), nehovoriac o menších krajinách najmä v strednej a východnej Európe.

Ak je pravda, že možnosť novej svetovej vojny zostáva obmedzená, náš svet čelí niečomu nemenej nebezpečnému ako dve svetové vojny v dvadsiatom storočí, a to klimatickým zmenám, ktoré ohrozujú budúcnosť planéty a ľudstva. Neofašizmus tlačí svet k priepasti zjavným odporom väčšiny svojich frakcií voči nevyhnutným environmentálnym opatreniam, čím sa zhoršuje environmentálne nebezpečenstvo, najmä keď neofašizmus prevzal opraty moci nad ľuďmi, ktorí v pomere k svojmu počtu najviac znečisťujú životné prostredie na svete, teda nad obyvateľmi Spojených štátov.

V dnešnom svete neexistuje ekvivalent toho, čo malo robotnícke hnutie so svojimi socialistickými a komunistickými krídlami po prvej svetovej vojne. Namiesto toho ľavicové sily vo väčšine krajín trpia atrofiou po tom, čo väčšina z nich splynula s neoliberalizmu do takej miery, že v očiach spoločnosti už nepredstavujú alternatívu voči status quo. Alebo sa nedokážu prispôsobiť požiadavkám našej doby a reprodukujú chyby ľavice dvadsiateho storočia, ktoré viedli k jej historickému bankrotu. Všetky uvedené skutočnosti nás nútia potvrdiť, že éra neofašizmu je v niektorých ohľadoch nebezpečnejšia ako éra starého fašizmu. Nová generácia zostáva ohniskom našej najväčšej nádeje a jej významné časti ukázali svoje odmietanie rasizmu, ako sa prejavilo v sionistickej genocídnej vojne v Gaze, a obranu rovnosti všetkých druhov práv, ako aj, samozrejme, obranu životného prostredia.

Zoči-voči globálnemu vzostupu neofašizmu je životne dôležité a naliehavé čeliť mu spojením najširších ad hoc aliancií na obranu demokracie, životného prostredia a rodových a migračných práv s rozmanitými silami, ktoré sa hlásia k týmto cieľom, a zároveň pracovať na obnove globálneho prúdu, ktorý by sa postavil proti neoliberalizmu a bránil verejný záujem tvárou v tvár nadvláde súkromných záujmov.

  1. február 2025

https://gilbert-achcar.net/age-of-neofascism