V Čom Sa Zhodnem A V Čom Nie S Eduardom Chmelárom O Ukrajine (Kristián)

Začnem tým, že naozaj nemám (a nikdy som nemal) chuť vyvolávať konflikt, nemám rád zvady a nadávky a zvlášť medzi ľudmi ktorých považujem za úprimných ľavičiarov. Eduarda Chmelára som roky čítal a v mnohom z neho vychádzal a s obrovskou väčšinou jeho postojov za dlhé roky som sa zhodoval (so všetkými pravda nie). A nerád by som sa aj teraz s ním, alebo tými čo s ním súhlasia nejak hádal.

Plne s ním súhlasím, že rovnaké vojny viedli aj Spojené štáty (napríklad v Iraku) a trebárs dnes Saudská Arábia. Plne s ním súhlasím, že rozširovanie NATO v rokoch 1990-2022 na východ bolo chybou a prispelo k vojne, že voči Ruskej federácii to bola zo strany Západu provokácia. Na druhú stranu už tu musím mať prvé výhrady: viacerí viac či menej tvrdí apologéti Ruska totiž neoprávnene takmer akoby stavajú na jednu úroveň diplomatické rozširovanie paktu s vojenskou inváziou. A to nie je to isté.

A Chmelár sám ochotne obchádza, že spory Rusov a Ukrajincov sú ďaleko staršieho dáta než zasahovanie Spojených štátov (ktoré pravda ničomu nepomohlo). Spory Rusov a Ukrajincov pamätajú Mazepu a Petra Veľkého a jeho represálie, Katarínu Veľkú a jej zrušenie ukrajinského hejtmanátu, zničenie Záporožskej syče a prepisovanie dejín, pamätajú Ševčenka a Petľjuru a áno aj Banderu. Nie vždy bolo na vine len Rusko a nie vždy iba Ukrajina – a veľmi často bol tento rozpor priživovaný zahraničím (a to aj dávno pred američanmi). Chmelár tiež veľmi rád obchádza ako Moskva neohrabane zasahovala do ukrajinských záležitostí po roky rokúce pred inváziou, Krymom aj Majdanom. Ako Putin verejne podporoval Janukovyča vo voľbách v roku 2004 a dlhodobo sa tým sám poškodil (pretože si ukrajincov popudil). Nie všetko teda bolo len o Západe a pocit Ukrajincov, že ich chce Moskva iba ovládať musíme pochopiť.

S Eduardom Chmelárom sa myslím plne zhodneme, že bol Majdan z roku 2014 protiústavný prevrat proti demokraticky zvolenej vláde. Zároveň treba však dodať, že prevrat ktorý významná časť populácie (a nielen američania) podporovala a proti vláde skorumpovanej, nepopulárnej a ku koncu často aj represívnej. Stále s ním nesúhlasím, lebo sa vlády mohli zbaviť aj inak a lebo nepriniesol nijaké zmeny k lepšiemu, ale vnímam aj nuansy, ktoré až priveľmi k Rusku apologetickí autori často vnímať nechcú. Eduard Chmelár (čo som rád) viac ráz v minulosti uznal, že bola anexia Krymu nelegálna. S čím plne súhlasím a asi k tomu niet čo dodať. Neočakával, že vo februári 2022 dôjde k priamej ruskej invázii – tak ako som to nečakal ani ja a ani mnohí iní. A myslím, že sme mali rozumné dôvody to nečakať. Pravda, stalo sa to. Chmelár a myslím, že každý aspoň ako tak príčetný človek inváziu odsúdil a označil za agresiu. To treba opakovať (a to ako prepiatym amerikanofilom, čo každého nedostatočne entuziastického označia za agenta Kremľa, tak aj mnohým Chmelárovým fanúšikom, ktorí úplne jasný fakt agresie neustále ignorujú). A tu je práve ten kľúčový rozpor: Ukrajinci ako napadnutý štát majú právo sa brániť. A my im máme (aj podľa medzinárodného práva) plné právo dodať zbrane. Tým nevravím, že sa táto vojna vyrieši iba zbraňami a rozhodne netvrdím, že sa nemá rokovať. Rokovať sa naopak má (v tom konkrétnom sa s Eduardom Chmelárom a vlastne každým kto to povie zhodujem). Lenže nemôžete rokovať s niekým, kto vám drží pri krku pištoľ, ak nie ste aspoň v ako tak vyrovnanej pozícií a bez odporu.

A nemôžeme z každého zlyhania rokovaní obviňovať iba jednu (a zvlášť tú napadnutú) stranu. Nevidím do každého zákulisia vyjednávaní, ale trúfam si povedať, že ak stroskotávajú, tak aspoň sčasti je k mieru neochotný aj ten, čo celú vojnu začal a stavia na tom, že ju neprehrá celú svoju reputáciu – Vladimír Vladimírovič Putin.

Ale áno nech sa rokuje. Nesnívajme určite o vypálenom a dobytom Kremli (ako iste rada sníva veľká časť našich neokonov) a dobytí Ruska. Koniec tejto vojny sa bude zrejme podobať skôr záverom vojen vo Vietname a Afganistane, než pádu Berlína. Rusi sa (to dúfam) do veľkej miery stiahnu a možno u nich dôjde k otrasom, ale jadrovú veľmoc NATO okupovať nemôže (a ani by nemalo!). Jediné čo vravím je, že kedy a za akých podmienok sa na mier pristúpi, je predovšetkým na ukrajinskej vláde. A že nepáchame nič zlé, ak ju podporíme v tom, aby si vybojovala dostatočne dobrú vyjednávaciu pozíciu.

Zároveň chápem, že naša vláda Ukrajinu nepodporuje, lebo je to správne (ale ono to dobrej veci môže poslúžiť, aj tak bez ohľadu na motiváciu aktérov) a netvrdím, že sa máme ísť prví pretrhnúť v tom, aby sme im vždy dodali viac než kto iný. Celkovo by som bol rád za isté ukľudnenie emócií v tejto téme. Existujú legitímne otázky na kritiku a diskusiu. Takisto musí byť jasné koho nápady sú už za hranou. Štefan Harabin otvorene ospevujúci vojenskú inváziu legitímnou kritikou nie je – je to iba hlas volajúci z psychiatrickej liečebne. S mnohými mojimi spolubojovníkmi ľavičiarmi ale musíme byť ochotní debatu viesť, ukľudňovať vášne a rozmýšľať s rozumom, pokojne a s nadhľadom.

Treba myslím objektívne konštatovať, že teraz proste musí Ukrajina bojovať. Ona si to nevybrala. Zároveň treba (ako to žiaľ hovorí málokto so svetlou výnimkou takého Emmanuela Macrona) otvorene povedať, že príde aj zajtrajšok a ,,Rusko ostane súčasťou Európy„ .A jedinou zárukou ukrajinskej aj našej bezpečnosti bude áno – naučiť sa s Ruskom vyjsť a žiť.

Kristián Haulík, člen Trnavskej bunky DiEM25 na Slovensku

Ak sa vám to, čo naša stránka uverejňuje a čo chce naše hnutie dosiahnuť páči, kontaktujte nás. Začali sme 7 a teraz je nás 78. Chceme rásť a naberať členky a členov. Spolu sme silnejší a čím viac nás bude, tým lepšie!!! https://diem25.sk + https://diem25.org/cs/

DiEM25 na Slovensku nie je ani náš Facebook, ani náš Instagram, ani náš YouTube atď. – DiEM25 na Slovensku sú naši členovia a členky a ich hodnoty – DiEM25 na Slovensku je toto - https://diem25.sk/hodnotove-tezy/

Poteší nás, ak nás podporíte: https://diem25.sk/podporte-nas/