Veľmocenský realista necháva teóriu stáť v ceste faktom.
… Je určite pravda, ako uvádza Mearsheimer, že vo vyhlásení zo samitu NATO v Bukurešti v roku 2008 sa uvádza, že Ukrajina a Gruzínsko "sa stanú členmi NATO", ale bez časového harmonogramu ich vstupu. Bolo to zámerné. Deklarácia bola kompromisom medzi lídrami, ktorí podporovali prípadné prijatie Kyjeva, predovšetkým vtedajším prezidentom USA Georgeom W. Bushom, a tými, ktorí boli proti, ako napríklad francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a nemecká kancelárka Angela Merkelová. Bola výsledná dvojznačnosť veľmi múdrym nápadom? Nie. Predstavuje ospravedlnenie ruskej invázie? Tiež nie.
O pätnásť rokov neskôr sa Ukrajina významne nepriblížila k vstupu do NATO. Dôkazom je len rozhorčená reakcia Volodymyra Zelenského na poslednú formuláciu lídrov NATO vo Vilniuse v júli tohto roku, v ktorej sa sľubovalo, že "Ukrajina dostane pozvanie do aliancie, keď s tým budú spojenci súhlasiť a splnia podmienky". (Nešpecifikovali, aké sú to podmienky.) Ako ukrajinský prezident interpretoval toto posolstvo: "Zdá sa, že neexistuje žiadna pripravenosť ani pozvať Ukrajinu do NATO, ani ju urobiť členom aliancie".
Aj keby bola Ukrajina blízko k členstvu v NATO, stále by to nevysvetľovalo Putinovo nutkanie napadnúť ju. Fínsko, ktoré má s Ruskom 1 340 km dlhú pozemnú hranicu, vstúpilo do aliancie v apríli tohto roku. Švédsko, ktoré leží na druhej strane Baltského mora od Petrohradu, je pripravené urobiť to isté, ak Turecko a Maďarsko schvália jeho vstup. Obe krajiny viedli v minulých storočiach vojny s Ruskom. Ruské vojská sa však na ich hraniciach nezhromažďujú. Rozdiel je, samozrejme, v tom, ako Putin vníma Ukrajinu. …
Rovnako mätúca je Mearsheimerova tendencia spájať Putinovu posadnutosť s ruskými záujmami ako celkom. Mearsheimerovo tvrdenie, že "ruskí vodcovia" považovali inváziu za "spravodlivú", ignoruje skutočnosť, že veľká časť ruského zahraničnopolitického establišmentu bola začiatkom vojny nepríjemne prekvapená. V rámci kremeľskej elity nebolo vyriešenou otázkou, či konflikt s Ukrajinou je nevyhnutný alebo žiaduci. Podľa Financial Times ju Putin pred útokom dokonca nekonzultoval ani s vlastným ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom. "Má troch poradcov," sťažoval sa údajne Lavrov neskôr jednému oligarchovi: "Ivana Hrozného. Petra Veľkého. A Katarínu Veľkú."
Mearsheimerova teória vojny však azda najviac vynecháva úlohu samotných Ukrajincov pri určovaní budúcnosti krajiny. V jeho podaní postsovietsku trajektóriu Ukrajiny formoval Západ, predovšetkým USA, a údajná posadnutosť Washingtonu priviesť Ukrajinu do NATO. Podľa tohto videnia sveta by sa Ukrajina mala chápať predovšetkým ako strategické bojisko, ktoré má ovládnuť Rusko alebo Západ, a nie ako nezávislý národ, ktorý uplatňuje svoju vlastnú demokratickú vôľu. Mearsheimer nevníma revolúciu dôstojnosti z roku 2014 ako ľudové povstanie proti skorumpovanému autokratickému prezidentovi, ktorý nedodržal sľub o užšej integrácii s EÚ, ale ako "prevrat". Putinova invázia nie je zúfalým pokusom zastaviť pokrok Ukrajiny smerom k európskej budúcnosti, ale predvídateľnou reakciou na plán vedený USA, ktorého cieľom je transformovať Ukrajinu na "proamerickú liberálnu demokraciu". …
https://www.newstatesman.com/world/europe/2023/10/john-mearsheimers-incorrect-views-on-everything