Santiago Alba Rico | Público
Budem veľmi tvrdý: je niečo morálne odpudivé na západnom pokrytectve, ktoré v mene demokracie a ľudských práv vždy a všade zabíjalo alebo nechávalo zabíjať civilistov. Ale niečo nemenej odpudivé je aj na pokrytectve samozvanej „antiimperialistickej“ ľavice, ktorej sa účinne darí udusiť sny o oslobodení mnohých obyčajných ľudí s množstvom akademických vysvetlení, ktoré hľadia na „rovnováhu síl“, „kapitalistické záujmy“ a „zahraničnú manipuláciu“. Je zaujímavé, že tieto vysvetlenia vždy predstavujú Spojené štáty alebo jedného z „pešiakov“, ktorých vyrobili v laboratóriách CIA, ako hlavného aktéra. Títo ľavicoví analytici vždy všetko vedia, bez ohľadu na to, čo sa deje a kde. Aplikujú svoje schémy z 20. storočia na čoraz zložitejšiu a neuchopiteľnejšiu realitu a opovrhujú všetkými, ktorí sú „oklamaní“, aby bojovali a umierali pre Zlo, ktoré má vždy len jedno meno a jeden cieľ.
Samuel Johnson povedal, že „vlastenectvo je posledným útočiskom darebákov“. To isté by sa dalo povedať o „geopolitike“: aj ona je útočiskom lenivcov, fanatikov a vo všeobecnosti konšpiračných teoretikov. Pravdaže, je nešťastné, že geopolitike sa nikto nevyhne; nie je možné pochopiť nič z toho, čo sa dnes vo svete deje, bez dôkladnej analýzy lokálnej situácie. Ale pokryteckú a sektársku povahu geopolitickej posadnutosti niektorých ľavičiarov odhaľuje skutočnosť, že čím viac sústreďujú svoju pozornosť na Veľkú hru alebo Svetovú šachovnicu, tým viac faktorov ignorujú. Jeden za druhým naďalej ignorujú každý faktor, ktorý nezapadá do ich monoteistickej verzie dejín; najdôležitejšími z nich sú samotné národy, v mene ktorých údajne konajú. Keď sa niekde vo svete stane niečo, čo sa im nehodí do ich schém (či už ide o Majdan na Ukrajine alebo „arabské revolúcie“), prvé, čo urobia, je, že sa vzdajú najnepohodlnejšieho aktéra: ľudu. Robia to s odľudšťujúcim pohŕdaním, ktorého nihilizmus konkuruje nihilizmu európskej krajnej pravice. Toto pohŕdanie implicitne alebo explicitne viedlo k podpore [ruského prezidenta Vladimíra] Putina na Ukrajine a [bývalého prezidenta] Bašára al-Asada v Sýrii.
Úloha a zaujatosť tejto geopolitickej posadnutosti je veľmi jasná, keď porovnáme napríklad ich odlišný postoj k Palestíne a Sýrii. Pokiaľ ide o Palestínu, Palestínčania majú právo bojovať proti okupácii akýmikoľvek prostriedkami, ale to isté neplatí pre Sýrčanov, ktorí bojujú proti tyranii. Keď ide o Palestínu, ľavica sa odvoláva na ľudské práva, medzinárodné právo a dokonca na OSN s jej medzinárodnými súdmi; vo zvyšnom čase tie isté normy a inštitúcie pohŕdavo odsudzuje. Na druhej strane, keď ide o Sýriu, ľavica ospravedlňuje bombardovanie a masakry v mene tej istej „vojny proti terorizmu“, ktorú inde odmieta, a to oprávnene. Keď ide o Palestínu, títo ľavičiari nenastoľujú otázky islamizmu Hamasu alebo intervencie iránskej teokracie; namiesto toho hovoria o zločinoch Izraela a práve Palestínčanov na suverenitu. Na druhej strane, keď ide o Sýriu, všetky reči boli a sú zamerané na islamizmus HTS, predĺženú ruku Turecka alebo záujmy USA a nikdy nie na zločiny režimu alebo jeho medzinárodných spojencov (Rusko, Irán, Hizballáh). Samozrejme, ignorujú aj právo sýrskeho ľudu na kúsok tej slobody, ktorá je podľa nás ohrozená tu v Španielsku. Palestínčanom sa nikdy nebráni brániť sa proti svojmu katovi z dôvodu, že slobodná Palestína by sa mohla stať ďalšou arabskou diktatúrou alebo padnúť do rúk džihádistov. Sýrčanom sa však hovorí, že nesmú zvrhnúť svojho vlastného kata z dôvodu, že Asadova náhrada by mohla byť horšia (horšia pre koho?). Palestínčania sú obete a my právom a vášnivo požadujeme, aby boli uznaní ako aktéri. Sýrčania sú len pešiakmi USA alebo podriadenými islamistickými pešiakmi USA (rovnako ako Ukrajinci, ktorí bránia svoju krajinu proti Rusku, sú „nacisti“). Stručne povedané, v Palestíne sa vždy kladie dôraz na ľudskosť, v Sýrii (a na Ukrajine) sa vždy kladie dôraz na kontext.
„Antiimperialistické“ pokrytectvo v praxi
Ako som uviedol v inom článku: Západné pokrytectvo sa sústredilo na Ukrajinu; „antiimperialistické“ pokrytectvo sa sústredilo na Palestínu. Nikto sa nesústredil na Sýriu. Nakoniec všetky tri národy prehrali. Počas uplynulého roka sa často správne poukazovalo na to, že palestínske utrpenie sa nezačalo 7. októbra vojnovými zločinmi spáchanými islamistickým odbojom; že všetko sa začalo v roku 1947, ak nie skôr, a že v posledných rokoch Izrael naďalej vyvracal stromy, búral domy, mučil deti, plienil územie a pravidelne bombardoval Gazu, zatiaľ čo masmédiá sa na to pozerali z druhej strany. To isté sa však dá povedať aj o Sýrii: všetko sa nezačalo 1. decembra, keď islamistická organizácia, o ktorej len málokto niečo vedel, obsadila mesto Aleppo. Ak sa nechceme vracať až k štátnemu prevratu Háfeza al-Asada v roku 1971, môžeme začať v marci 2011, keď pokojná ľudová revolúcia najprv požadovala reformy a potom v reakcii na brutálne represie zvrhnutie jeho syna a nástupcu Bašára. Odvtedy bolo zabitých 320 000 civilistov, väčšinou rukami režimu a jeho spojencov, a do tohto týždňa bolo 100 000 väzňov a nezvestných osôb. Aj oni boli obeťami tohto krutého režimu, ktorého pád dnes mnohí z nás oslavujú. Okrem toho od roku 2016, po tom, čo intervencia Ruska a Iránu zvrátila pomer síl v prospech diktatúry, bomby naďalej padali v oblastiach, ktoré Damask nekontroloval, napríklad v Idlibe. Ruské bombardovanie ničilo pekárne, nemocnice a školy, rovnako ako v Gaze (a na Ukrajine). To však nikdy nevadilo samozvaným „antiimperialistom“, ktorí, naopak, nedôverovali revolúcii, pokiaľ bola mierová, a tešili sa z jej militarizácie, radikalizácie a islamizácie. To im a Asadovi umožnilo považovať všetkých odporcov za „teroristov“. Nikdy nepodporili, dokonca ani rétoricky, všetkých tých sýrskych aktivistov, ktorí by, keby boli Španielmi, protestovali na námestiach počas hnutia 15M, ale namiesto toho skončili v masových hroboch v Hamá alebo Homse. Nikdy nenašli nič, čo by mohli obdivovať na stovkách demokratických rád, ktoré istý čas spravovali oslobodené mestá vrátane samotného Aleppa. Ešte aj dnes počúvam niektorých priateľov (áno, priateľov!) hovoriť o zničení Sýrie... zo strany USA, hoci prezident Obama - nezabúdam - v roku 2013 dovolil Asadovmu režimu použiť chemické zbrane proti civilistom a jeho jediná intervencia v Sýrii bola proti ISIS a na podporu kurdských komunistov (čo ma, otvorene priznávam, potešilo).
Teraz, po Asadovom zvrhnutí, sa títo istí „antiimperialisti“ nielenže netešia z toho, že väzni boli prepustení z väzenia - jatiek diktatúry -, ale ani z radosti rodín, ktoré sa po rokoch odlúčenia opäť stretli, či z úľavy a nadšenia väčšiny Sýrčanov, bez ktorých pomoci by bol nečakaný triumf tejto ultrarýchlej vojenskej ofenzívy nemožný. Práve naopak: ako ukazujú niektoré správy, ktoré som dostal, títo ľudia dúfajú, že práve tí zlí džihádisti, ktorí podľa nich oslobodili Damask, začnú okamžite sekať ľuďom hlavy a zavádzať šaríu. Nepáči sa im, že nové orgány, či už sú pokrytecké alebo nie, sa vyhýbajú represáliám, vedú inkluzívne prejavy a rokujú so všetkými miestnymi silami, vrátane sektorov režimu, ktoré neutiekli z krajiny a bez ktorých by prechod nebol možný. Nejde o to, že by títo ľavičiari čakali, že sa niečo pokazí (to by sa určite mohlo); presne to chcú.
Sýria: Prvé masové vraždenie vysielané v reálnom čase
Podobne ako v prípade dnešnej Palestíny, každý mohol vidieť všetko, čo sa dialo v Sýrii v rokoch 2011-16. Nie je pravda, že vraždenie, ktorého sme dnes svedkami v Palestíne, je prvé v histórii, ktoré sa vysielalo v reálnom čase. To isté sa stalo v Sýrii na začiatku minulého desaťročia. Mnohí Sýrčania, ako napríklad moja priateľka Leila Nachawatiová, si totiž naivne mysleli, že zviditeľnenie Asadových zločinov, ktoré naživo vysielal zástup aktivistov a novinárov, poslúži na ich zastavenie alebo aspoň na zníženie ich počtu a intenzity. „Dnes,“ myslela si vtedy, ‚sa už nemôže opakovať to, čo sa stalo v Hamá v roku 1982.‘ Narážala tým na časy, keď si Asadova rodina zabezpečila kontrolu nad krajinou na tri desaťročia tým, že za tmy zabila 10 - 30 000 Sýrčanov. Žiaľ, mýlila sa a priznala to vo svojom vynikajúcom románe Cuando La Revolución Termine (Keď sa revolúcia skončí). Postavy v románe bolestne vyjadrujú, do akej miery medzinárodná ľahostajnosť zvýšila utrpenie a zúfalstvo, ktoré Sýrčania už aj tak prežívali. V skutočnosti sme všetci boli živými svedkami masakrov páchaných režimom, podobne ako dnes v prípade Palestíny, a vtedy sme s tým nič neurobili. No v skutočnosti niektorí ľudia niečo urobili: podporovali Asada v mene antiimperializmu (rovnako ako dnes podporujú Putina na Ukrajine), podobne ako globálna krajná pravica podporuje Izrael proti legitímnym ašpiráciám palestínskeho ľudu.
Iná geopolitika je možná
Iná geopolitika je možná. Ukázalo sa to pred niekoľkými dňami, keď si nikto nevedel predstaviť blížiaci sa kolaps sýrskej tyranie. Nachawatiová uverejnila vynikajúci článok, ktorý uvádza všetky problémy, endogénne aj exogénne, ktoré sa v regióne objavili, a ktoré preto vylučujú akékoľvek zázračné revolučné riešenie pre Sýriu, rovnako ako neexistuje žiadne pre Palestínu. Táto zložitosť by nám však nemala brániť v tom, aby sme sa teraz pripojili k nádeji miliónov Sýrčanov, ktorí majú dôvod uvažovať o budúcnosti s výhradami, ale aj oslavovať zvrhnutie Asada, jeho mafiánskej rodiny a jeho autokratických spojencov. Vedia, že tento krok je minimálnou a nevyhnutnou podmienkou, hoci možno nie postačujúcou, na vybudovanie spravodlivejšej a demokratickejšej budúcnosti v ich krajine a na celom svete. Nie je to to, čo chceme pre Palestínu? Tam nám zločiny Hamasu 7. októbra nebránili v tom, aby sme boli solidárni s palestínskym ľudom, ani v tom, aby sme si uvedomovali zložitosť jeho spravodlivého boja proti izraelskému sionizmu; zložitosť, ktorá by nám v ich prípade nebránila radovať sa, ak by aj v novom nedemokratickom svetovom poriadku (alebo s nepredstaviteľnou podporou USA a Európskej únie) dosiahli svoje oslobodenie. Vieme totiž aj to, že Palestína a svet nemajú budúcnosť bez porážky genocídneho izraelského sionizmu.
Na tomto mieste som v predchádzajúcej verzii tohto článku, napísanej pred piatimi dňami [7. decembra], keď sa ešte nedal predvídať rýchly pád Damasku, odporučil veľmi krásny text Ayhama Al Satiho, sýrskeho utečenca v Španielsku, v ktorom autor v pozoruhodnej španielčine vyrozprával trýznivú kombináciu strachu a nádeje, ktorú už desaťročia prežíva jeden z najviac postihnutých ľudí planéty. Toto odporúčanie ponechávam v tejto verzii ako poctu tým Sýrčanom, ktorí trpeli rovnako ako on a ktorí zdieľajú jeho názor; a ktorí rovnako ako on dnes cítia o niečo menej strachu a o niečo viac nádeje. Prosím, nechajte Sýrčanov užiť si túto historickú nedeľu bez toho, aby sme im kazili oslavy tým, že budeme z nášho olympijského odstupu spochybňovať oprávnenosť ich radosti a správať sa ako kartári, ktorí posúvajú figúrky na geopolitickej šachovnici z minulého storočia.
Je možná iná geopolitika: komplexná analýza, jednoduché princípy; kontext a ľudskosť. To je opak toho, čo samozvaní „antiimperialisti“ robili počas týchto rokov v súvislosti so Sýriou a naďalej robia v súvislosti s Ukrajinou, pričom uplatňujú Occamovu britvu, aby vyhovovala ich nihilistickým ideologickým klapkám na očiach, čím sa vzdávajú národov na zemi, ktoré povstávajú proti diktatúram, ak nie sú „na našej strane“, alebo tých, ktorí bránia svoju zem pred útočníkmi, pokiaľ nie sú Palestínčania. Všetko je oveľa zložitejšie, ako tvrdia títo geopolitickí šachoví fanatici - ktorí v skutočnosti hrajú dámu -, všetko je aj oveľa jednoduchšie. Musíme viac čítať a študovať. Musíme tiež klásť ľuďom viac otázok, priamo alebo nepriamo.
Sami Sýrčania nám ukázali cestu: môžeme - áno, môžeme - podporovať Palestínčanov, Ukrajincov a Sýrčanov súčasne. Nevieme, čo sa stane zajtra. Sýrčania sú veľmi rôznorodí a v regióne sa prelínajú mnohé medzinárodné záujmy, ale mimoriadne rýchly pád krvilačného režimu, ktorý v spolupráci s Ruskom a Iránom zdanlivo upevnil svoju moc (a ktorý sa chystal normalizovať vzťahy s Európou), ukazuje, že pád Damasku nebol na programe dňa nikoho. Práve preto by nás to malo zaväzovať k tomu, aby sme obmedzili aroganciu všetkých našich schém. Podobne ako počas arabských revolúcií budú mnohí aktéri nútení upraviť svoje stratégie. Budú musieť začať uznaním relatívnej autonómie miestnych síl (islamistov, Kurdov, SNA (Sýrskej národnej armády) , demokratickej opozície a zvyškov režimu). Predovšetkým budú musieť vziať do úvahy neočakávanú existenciu (po toľkých nočných morách) obyčajných ľudí, ich túžby a silu odporu.
Každý Sýrčan vyhral a každý Sýrčan prehral. Ktokoľvek bude chcieť vládnuť v Sýrii, bude sa musieť oprieť o všetky sily, ktoré vyniesla na svetlo samotná ofenzíva HTS, čím sa obmedzila jej hegemónia. V situácii, keď si nikto nemôže nárokovať na víťazstvo a keď má každý pocit, že v posledných rokoch niečo - alebo veľa, alebo všetko - stratil, by dohoda mohla byť možno schodnejšia. Zrazu existuje možnosť (ešte pred týždňom nepredstaviteľná), že Sýrčania by mohli byť tými, ktorí rozhodujú o svojom osude. Musíme ich to preto nechať preskúmať. V každom prípade im dnes dovoľme pochovať svojich mŕtvych, vzdať hold svojim hrdinom, privítať svojich priateľov prepustených zo žalárov, stretnúť sa so svojimi matkami, vrátiť sa z exilu a tancovať na oslobodených námestiach, hladiac v hlave a rukách Sýriu, ktorú im tieto roky ukradli. Nech sa odteraz stane čokoľvek, nikto nemôže poprieť, že Sýria je dnes lepšou krajinou. Mohli by sme ísť ešte ďalej a povedať: na rozdiel od utrpenia posledných desaťročí Sýria na niekoľko hodín je a bude najslobodnejšou krajinou na svete.
9 December 2024
https://www.publico.es/opinion/columnas/siria-geopolitica-izquierda.html
https://links.org.au/syria-geopolitics-and-left