NPA Anti-Fascist Commission
Vo Francúzsku bude krajná pravica pravdepodobne vedúcou politickou silou vo voľbách do Európskeho parlamentu 9. júna a pravdepodobne druhou (alebo treťou) silou v Európskej únii. Pomerne veľký počet krajne pravicových strán je v súčasnosti na strane víťazov národných volieb a dokonca sa zúčastňujú na národných vládach. …
Rozkol v súvislosti s Ruskom
Väčšina týchto strán v Európskej únii, najmä v jej západnej časti a v Nemecku, v minulosti veľmi podporovala ruský režim a po roku 2000 s ním bola dokonca doslovne prepojená. Od začiatku vojny proti Ukrajine je však oveľa ťažšie tento postoj verejne zastávať.
Francúzska RN (Rassemblement national, Národný front) je v súčasnosti jedným z najvýraznejších kritikov ruskej invázie na Ukrajinu. Dôvod je jednoduchý: Hlavná francúzska krajne pravicová strana sa domnieva, že je tak blízko k získaniu moci v krajine, že si nemôže dovoliť zaujať postoj, ktorý by ju dostal do rozporu s väčšinovou mienkou. Podobne ako počas prezidentskej volebnej kampane v roku 2022, keď po oznámení začiatku vojny na Ukrajine musela RN vyhodiť 1,2 milióna kópií osemstranového letáku, pretože bol ilustrovaný fotografiou, na ktorej bola Marine Le Penová s Vladimirom Putinom, aby demonštrovala svoje kvality „štátničky“. V nasledujúcich dňoch Marine Le Penová tvrdila, že Ukrajina je pozitívnou ilustráciou „národnooslobodzovacieho boja“, a tvrdila, že jej strana postupuje podľa rovnakej logiky.
Ostatné strany, ktoré sú štrukturálne spriaznené s francúzskou RN, nezaujímajú rovnaký postoj. To je prípad FPÖ, ktorá má od roku 2016 aj formálnu dohodu o spolupráci s Putinovou stranou Jednotné Rusko. Niektorí jej predstavitelia teraz tvrdia, že dohoda bola „len formálna“. Karin Kneisslová, ministerka zahraničných vecí vymenovaná koncom roka 2017 na návrh FPÖ (hoci nie je držiteľkou straníckeho preukazu), však pozvala Vladimíra Putina na svoju svadbu v auguste 2018. V septembri 2023 Kneisslová oznámila, že sa sťahuje do Petrohradu. Okrem toho od zatknutia bývalého agenta rakúskeho Národného bezpečnostného a spravodajského riaditeľstva za špionáž v prospech Ruska, ku ktorému došlo 29. marca 2024, rakúskym štátnym aparátom otriasli odhalenia o proruských aktivitách.
Francúzska RN nikdy nespochybnila svoje spojenectvo s FPÖ, ktoré je pilierom jej politiky európskych aliancií. Horšie pre súčasnú oficiálnu pozíciu RN je, že jej parlamentná skupina (ID) rozšírila koncom februára 2024 svoje rady o bulharskú stranu Vazradjane („Obroda“) a Slovenskú národnú stranu (SNS). Obe sú blízkymi spojencami režimu Vladimíra Putina v rámci Európskej únie. Pokiaľ ide o bulharskú stranu, traja jej poslanci sa 16. februára 2024 zúčastnili na stretnutí Jednotného Ruska v Moskve. Pokiaľ ide o SNS, v Bratislave je súčasťou koaličnej vlády, ktorá spolu s maďarským Fideszom vedie najviac proruskú zahraničnú politiku zo všetkých členských krajín Európskej únie.
Pseudokauza o „reemigrácii“
Ďalšie, do značnej miery umelé rozdelenie krajnej pravice sa objavilo vo februári 2024. Od polovice januára 2024 sa konali masové demonštrácie proti nemeckej strane AfD, na ktorých sa v rôznych nemeckých mestách zúčastnilo viac ako milión ľudí. Motívom bolo 10. januára 2024 zverejnenie reportáže natočenej skrytou kamerou o stretnutí, ktoré sa konalo za zatvorenými dverami medzi vedením strany AfD, členmi identitárneho hnutia, zástupcami najpravicovejšieho krídla CDU (Kresťanskodemokratická únia, klasická pravica) a časťou zamestnávateľského zväzu. Na konferencii vystúpil rakúsky identitársky aktivista Martin Sellner - ktorému bol odvtedy zakázaný vstup do Nemecka - s prejavom na tému „reemigrácie“ (ide o koncept krajne pravicového autora Renauda Camusa). Sellner fantazíroval o deportácii dvoch miliónov ľudí, vrátane nemeckých občanov, ktorí boli „zle integrovaní“ alebo sa „podieľali na masovej imigrácii“, do bližšie neidentifikovaného modelového štátu v severnej Afrike, ktorý by ich prijal.
Marine Le Penová sa následne dištancovala od nemeckej strany a verejne spochybnila, či by s ňou mala naďalej spolupracovať v Európskom parlamente. Spolupredsedníčka strany AfD Alice Weidelová jej napísala verejný list, v ktorom sa odvolávala na chyby v preklade a tvrdila, že jej strana len vyzýva na deportáciu odsúdených zahraničných zločincov „v súlade so zákonom“.
Faktom zostáva, že toto rozdelenie je do veľkej miery imaginárne, pričom verejný postoj Marine Le Penovej je zapríčinený výlučne jej túžbou predviesť sa v očiach verejnej mienky a vyhnúť sa akémukoľvek „extrémistickému“ vzhľadu. Jeden z pilierov skupiny ID v Európskom parlamente, FPÖ, a najmä jej predseda Herbert Kickl - ktorý bol v rokoch 2017 až 2019 rakúskym ministrom vnútra - však už roky bezostyšne používa pojem „reemigrácia“, pričom Marine Le Penová v tom až doteraz nevidela chybu.
Iná Európa bez fašizmu
Skutočné rozpory nie sú vo vnútri krajnej pravice, ktorej pozície môžu byť veľmi pružné, ale medzi krajnou pravicou a jej odporcami. Európski lídri musia oživiť a preorientovať svoje národné ekonomiky (rozpočtové škrty; vysoké vykorisťovanie; „štrukturálna“ nezamestnanosť), a to na pozadí pretekov vedúcich k vojne. Tvárou v tvár ľudovej nespokojnosti, reakčnej, patriarchálnej a xenofóbnej demagógii v kombinácii s potláčaním protestov zostáva veľa priestoru pre krajnú pravicu, ktorá sa často javí ako jediná skutočná opozičná strana. V tomto zmysle sú nevyhnutne neoliberálne politiky Európskej únie odrazovým mostíkom pre európsky fašizmus.
https://lanticapitaliste.org/actualite/international/la-resistible-ascension-des-extremes-droite-en-europe
https://internationalviewpoint.org/spip.php?article8528