Paul Le Blanc
Historik a aktivista Paul Le Blanc ponúka zásadný socialistický pohľad na rusko-ukrajinskú vojnu, v ktorom sa zasadzuje za solidaritu s ukrajinským bojom za sebaurčenie a zároveň sa stavia proti imperialistickým plánom Ruska i západných mocností. Vychádzajúc z histórie a revolučných princípov Le Blanc dokazuje, že demokratická a socialistická ľavica musí stáť na strane ukrajinského odporu všetkými prostriedkami. Text s pôvodným názvom Boj Ukrajiny za slobodu: Socialistický príklad solidarity a sebaurčenia vychádza z prednášky, ktorú Le Blanc predniesol 15. apríla 2024.
Je potrebné, aby tí, ktorí podporujú socializmus a demokraciu, podporili ukrajinský odpor proti ruskej invázii do ich krajiny. Na tomto mieste by som chcel ponúknuť niekoľko historických a politických súvislostí, prečo si myslím, že je to tak.
Medzi Ruskom a Ukrajinou existuje mnoho ekonomických, politických a kultúrnych podobností - čiastočne preto, že Ukrajina bola súčasťou Ruského impéria od vlády Kataríny Veľkej koncom 17. storočia. Ruskú ríšu revolucionári dlho nazývali "väznicou národov" práve preto, že ju tvorilo postupné dobývanie a násilné pohlcovanie viacerých národov a národností do rozširujúceho sa územia, ktorému dominovala mocná, násilná autoritatívna monarchia cárov.
Hospodárstvo bolo spočiatku formou feudalizmu, v ktorom masu roľníkov brutálne vykorisťovala bohatá menšina dedičných vlastníkov pôdy, podporovaná cárskym režimom. V priebehu 19. storočia a na začiatku 20. storočia sa cári snažili v celej ríši presadzovať proces kapitalistickej industrializácie, aby sa Rusko stalo konkurencieschopnejším - hospodársky aj vojensky - v globálnom boji o moc vo vtedajšej dobe.
To však malo nezamýšľaný dôsledok - pomohlo vzniknúť socialistickému a robotníckemu hnutiu, ktoré sa čoraz viac hlásilo k marxizmu a ktoré vyvrcholilo komunistickou revolúciou v roku 1917 pod vedením Lenina a jeho súdruhov, ktorá po trojročnej občianskej vojne nahradila feudalizmus aj kapitalizmus tým, čo, ako mnohí dúfali, sa vyvinie do socialistickej ekonomiky. Namiesto toho, keď Leninov režim ustúpil režimu Josifa Stalina, väčšinu územia bývalého Ruského impéria vrátane dnešného Ruska a Ukrajiny ovládol byrokraticko-autoritatívny systém. Štátom kontrolovaná "príkazová ekonomika" brutálnymi prostriedkami poháňala vpred modernizáciu hospodárstva v oblasti, ktorá sa stala známou ako Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Napriek hospodárskym výhodám tohto nového systému ho sprevádzali hlboké rozpory a nestabilita. Tie súviseli s utláčaním byrokratického systému, so systematickým porušovaním ľudských práv a ľudových túžob; súviseli aj s pretrvávajúcim nepriateľstvom a hospodárskym súperením zo strany vysoko vyspelých kapitalistických častí sveta. Tieto problémy a tlaky nakoniec viedli k zrúteniu hospodárskeho a politického systému ZSSR. Jedným z aspektov tohto kolapsu bolo oživenie nacionalizmu, ktoré spôsobilo odtrhnutie utláčaných území zo starého "väzenia národov", čo viedlo napríklad k nezávislosti Ukrajiny v roku 1991. Kolaps zahŕňal aj prvky vo vyšších vrstvách byrokratickej diktatúry, ktoré prijali prechod späť ku kapitalizmu, pričom prevzali do svojich rúk to, čo bolo verejnými zdrojmi a bohatstvom. K vzostupu týchto kapitalistických "oligarchov" došlo v celom rozpadajúcom sa ZSSR - na Ukrajine aj v Rusku. Hospodárstvo oboch krajín bolo sprivatizované, čo viedlo k nadvláde týchto ekonomických oligarchov, ktorí sa orientujú na vlastné záujmy. To sa spája s dych vyrážajúcou korupciou a prudko rastúcou nerovnosťou na úkor veľkej väčšiny Rusov a Ukrajincov. Takýto kapitalizmus je v období rusko-ukrajinskej vojny dominantným spôsobom výroby na oboch stranách.
Niektoré prvky nacionalistickej obrody v bývalom ZSSR mali spojitosť so starými verziami extrémne pravicového, autoritárskeho, rasistického (často antisemitského) nacionalizmu rozšíreného v celej východnej Európe - vo veľkej miere aj na Ukrajine a v cárskom Rusku. Ten bol síce protikladný marxistickej a komunistickej ideológii, ale od pádu komunizmu niekedy nadobúdal podobu neofašistických a neonacistických ideológií a organizácií, najmä na vojnovom fronte, a to na oboch stranách. Seriózni analytici však konštatujú, že ide o okrajovú záležitosť - čo by vzhľadom na strašnú skúsenosť s vražedným nacistickým náporom počas druhej svetovej vojny dávalo zmysel.
Na druhej strane medzi Putinovým a Zelenského režimom existujú významné rozdiely - ako aj jedna významná podobnosť: ani jeden z nich nie je hodný podpory socialistov.
Najprv sa môžeme pozrieť na Rusko. Keď Boris Jeľcin vytlačil reformného komunistického vodcu Michaila Gorbačova, čo viedlo k zániku ZSSR, zaviedol politiku transformácie poznačenú korupciou, chaosom a poklesom ekonomiky a ruskej životnej úrovne. K tomu sa pridala aj rastúca moc oligarchov.
Z tejto katastrofálnej situácie sa k moci dostal Vladimir Putin, ktorý zaviedol takzvanú "riadenú demokraciu" a regulovaný kapitalizmus. Oligarchovia boli zredukovaní na minimum a nútení dodržiavať nové pravidlá stanovené Putinovým štátom.
Putin a jeho blízki si dokázali zabezpečiť kolosálne bohatstvo, ale aby ospravedlnili zvýšenú centralizáciu politickej moci a poskytli ideologické zdôvodnenie pre čoraz jednotnejší ruský štát, vrátili sa ku konzervatívnym ideálom starého cárskeho poriadku: pravoslávii, autokracii a nacionalizmu. Pod pojmom "pravoslávie" títo ideológovia rozumeli dominanciu ruskej pravoslávnej cirkvi. Pod pojmom "autokracia" označovali despotický režim, ktorý netoleruje spochybňovanie svojej autority a využíva brutálne násilnícke kozáctvo a iné represívne zložky na zastrašovanie kritikov a potláčanie každého vážneho nesúhlasu. Pod pojmom "nacionalizmus" si predstavovali agresívnu nadvládu nad rozsiahlou ríšou, v ktorej sa všetky etnické skupiny mali vzdať svojich osobitných kultúr a jazykov a namiesto nich prijať kultúru a jazyk jednotného Veľkého Ruska. Putin vysvetľoval svoj pohľad na vec takýmito slovami.
Za svoju moc vďačí Putin do veľkej miery (ale nie úplne) svojmu neschopnému predchodcovi Borisovi Jeľcinovi. Jeľcin sa vo svojej neegalitárnej a skorumpovanej politike prechodu ku kapitalizmu ocitol v situácii, keď sa mu postavil polodemokratický parlament, ktorý vznikol po páde komunizmu. S podporou armády sa na ruský parlament tvrdo vrhol, nakoniec naňho fyzicky zaútočil a nariadil jeho rozpustenie. Presadil novú ústavu, ktorá vytvorila autoritársku výkonnú moc, aby mu umožnila vládnuť prostredníctvom dekrétov. To vydláždilo cestu pre Putinov neskorší spôsob fungovania, ktorý prevláda dodnes.
Tento druh politickej centralizácie a autoritárstva sa na Ukrajine nevykryštalizoval, hoci, ako hovorí Julija Jurčenková, "autoritárska neoliberálna kleptokracia" - ktorú Putin nezmenil - naďalej formovala politiku na Ukrajine na úkor väčšiny pracujúcich ľudí v krajine. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj bol zvolený na protikorupčnej platforme, avšak hodnotenie Zelenského vlády, ktoré ponúka aktivista Sociálneho hnutia Vladyslav Starodubcev, zdieľajú mnohí ukrajinskí socialisti:
Ešte pred vojnou to bola jedna z najpopulárnejších vlád, akú Ukrajina mala - čo o nej nehovorí nič dobré, len nebola taká hrozná ako tie predchádzajúce. Zelenského strana Sluha ľudu sa stala najprogresívnejšou stranou v parlamente v sociálnych otázkach, ako sú práva LGBTQ, odpor voči násiliu na ženách a podobne. Väčšina týchto politík však bola presadzovaná s ohľadom na európsku integráciu, a nie preto, že by strana sama o sebe bola progresívna.
V ekonomickej oblasti je Zelenského strana orientovaná trhovo fundamentalisticky, prijala neoliberálnu legislatívu na dereguláciu pracovných vzťahov, ktorá oslabila silu kolektívnych pracovných zmlúv a odborov. Vzhľadom na svoje trhovo fundamentalistické postoje považuje odbory a akúkoľvek formu ekonomickej demokracie za škodlivé pre hospodársky rozvoj.
Musíme tiež vziať do úvahy globálny rámec konfliktu, ktorý zahŕňa ústredné postavenie imperializmu vo svetovej politike. Tí, ktorí veria v socializmus a demokraciu - vládu ľudu nad naším hospodárskym a politickým životom - sa musia postaviť proti nemu. Pod imperializmom mám na mysli vojenskú a/alebo politickú a/alebo hospodársku expanziu za hranice vlastnej krajiny s cieľom zabezpečiť blahobyt vlastného hospodárstva vrátane potreby zabezpečiť si trhy, suroviny a investičné príležitosti. Imperializmus USA je v našom svete realitou. Je to tak prinajmenšom od 90. rokov 19. storočia, hoci by sa dalo tvrdiť, že je to tak už od 90. rokov 19. storočia. Lenin ani Rosa Luxemburgová však imperializmus nevnímali ako reprezentanta jedinej zlej krajiny, ale skôr ako všetky krajiny našej epochy - utláčané súperiacimi a bojujúcimi elitami tzv. veľmocí - a odrážajúce kapitalistickú dynamiku globálnej ekonomiky. Lenin aj Luxemburgová vnímali imperializmus tak, že do veľkej miery zahŕňal USA aj Rusko. Tak je to aj dnes.
Ak sa na chvíľu zameriame na americký imperializmus, musíme si uvedomiť, že kľúčovým imperialistickým nástrojom je Severoatlantický pakt (NATO). Ide o vojenskú alianciu vytvorenú v roku 1949 s cieľom zadržať a zatlačiť hrozbu pre kapitalistické záujmy, ktorú predstavuje Sovietsky zväz a prípadné revolučné povstania. Ďalším nástrojom kapitalistickej expanzie a stability je Európska únia (EÚ). NATO aj EÚ figurujú v bystrej analýze, ktorú vypracoval politológ John Mearsheimer, vplyvný kritik nedávnej zahraničnej politiky USA. Tvrdí, že tvorcovia americkej politiky "sa posunuli vpred a začlenili Ukrajinu do Západu, aby z nej urobili západný ochranný val na hraniciach Ruska". Rozširovanie NATO a EÚ považuje za snahu vytvoriť z Ukrajiny proamerickú liberálnu demokraciu na úkor ruských mocenských záujmov.
Medzi Mearsheimerovým liberálno-realistickým pohľadom a revolučným socialistickým prístupom Lenina, ktorý ovplyvňuje môj vlastný prístup, existujú nezmieriteľné rozdiely. Na záver chcem opísať to, čo sa rovná diskusii medzi Mearsheimerom a Leninom.
Mearsheimer poznamenáva, že mocenská elita USA, keď sa ocitla v podobnej situácii ako dnes Putin, zvrhla "demokraticky zvolených lídrov na západnej pologuli počas studenej vojny, pretože sme neboli spokojní s ich politikou. Takto sa správajú veľmoci". Preto považuje za rozumnú Putinovu snahu "dosadiť v Kyjeve proruskú vládu, vládu, ktorá je prispôsobená záujmom Moskvy". Je presvedčený, že vláda USA a ruská vláda môžu a mali by rokovať spôsobom, ktorý rešpektuje "záujmy" druhej strany, a vypracovať kompromis, ktorý bude v súlade s týmito záujmami.
Leninov revolučný marxistický prístup je odlišný od Mearsheimerovho. Zdôrazňuje realitu triedneho konfliktu a odmieta zlievanie jednotlivých sociálnych tried spolu s vládami daných krajín. Zahraničná politika "veľmocí" je vždy v záujme privilegovaných a bohatých elít a na úkor pracujúcej väčšiny. Absolútne odmieta právo "veľmocí" trvať na tom, aby bolo tak, ako si to predstavujú.
Mearsheimer nám hovorí: "V ideálnom svete by bolo úžasné, keby si Ukrajinci mohli slobodne zvoliť svoj vlastný politický systém a svoju vlastnú zahraničnú politiku. Ale," upozorňuje, "v reálnom svete to nie je možné. Ukrajinci majú záujem venovať vážnu pozornosť tomu, čo od nich chcú Rusi. Ak si Rusov zásadným spôsobom znepriatelia, vystavujú sa vážnemu riziku."
Nie, reaguje Lenin. V ideálnom svete by Ukrajinci mali právo na sebaurčenie - na slobodnú a nezávislú Ukrajinu, na politickú a hospodársku demokraciu a dôstojný život pre všetkých. Pravda, v "reálnom svete" takéto veci nie sú uskutočniteľné. Ale namiesto toho, aby sa človek skláňal pred utláčateľom, mal by požadovať "nemožné" a bojovať za to, aby sa to, čo je "ideálne", stalo novou realitou. To bude znamenať boj proti Putinovej invázii, rovnako ako boj proti Zelenského neoliberalizmu. A ešte niečo - medzi "Rusmi" sú ľudia ako my, ktorí túžia po politickej a ekonomickej demokracii a slušnom živote pre všetkých. A takí ľudia sú aj medzi Západoeurópanmi, medzi národmi Ameriky, Ázie a Afriky. Ak chceme mať skutočne ideálny svet, boj musí zahŕňať nás všetkých.
Chcel by som pridať pár minút navyše k svojmu vystúpeniu, aby som sa mohol venovať dôležitej otázke. Odkiaľ budú mať ukrajinskí bojovníci za slobodu zbrane? Zbrane si zaobstarajú, kde sa dá a ako sa dá - inak sa ich boj za slobodu nevyhnutne skončí krvavou porážkou z rúk utláčateľov.
Táto otázka života a smrti sa v dejinách opakovane objavovala. A bojovníci za slobodu niekedy získavajú takéto zbrane od súperov svojich utláčateľov, dokonca zo zdrojov predstavujúcich opak toho, za čo sa bojuje.
Jedným z mnohých príkladov je americká revolúcia v rokoch 1775 - 1983.1 Peniaze, zbrane a priama vojenská podpora francúzskej monarchie pomohli protikoloniálnym revolucionárom v Severnej Amerike oslobodiť sa od britskej monarchie. Niektorí tvrdia, že imperialistické mocnosti poskytujú takúto pomoc s cieľom manipulovať situáciu vo svoj prospech. Rozhodne - to imperialisti robia vždy. Ale aj revolucionári a bojovníci za slobodu sa snažia manipulovať situáciu v prospech svojej veci.
To vedie k mojej poslednej poznámke. Bolo by chybou, keby americkí revolucionári výmenou za francúzsku pomoc porušili revolučné zásady tým, že by sa začlenili do Francúzskeho impéria - rovnako ako by bolo chybou, keby sa dnešní revolucionári začlenili do NATO. Ale nie je chybou, aby bojovníci za slobodu v boji na život a na smrť prijali zbrane buď od francúzskej monarchie v roku 1778, alebo od štátov, ktoré dnes patria do NATO. Ak je vec revolucionárov a bojovníkov za slobodu spravodlivá, budú mať sklon bojovať za víťazstvo všetkými prostriedkami.
- Medzi inými príkladmi z 20. storočia hodnými spomenutia: ruská revolúcia z roku 1917, taliansko-etiópska vojna rokov 1935-36, španielska občianska vojna rokov 1935-39, čínsko-japonská vojna rokov 1937-45, bezpočet antikoloniálnych bojov z 1970-tych rokov.
https://anticapitalistresistance.org/ukraines-fight-for-freedom-a-socialist-case-for-solidarity-and-self-determination/