Nancy Fraserová je profesorkou filozofie a politiky Henryho a Louise A. Loebovcov na New School for Social Research v New Yorku a venuje sa sociálnej, politickej a feministickej teórii. Okrem iného je autorkou knihy Cannibal Capitalism: How Our System Is Devouring Democracy, Care, and the Planet-and What We Can Do About It. V tomto rozsiahlom rozhovore sa Fraserová rozpráva s Federicom Fuentesom pre medzinárodný časopis LINKS International Journal of Socialist Renewal o tom, ako transfery prírodného bohatstva a starostlivosti zapadajú do moderného imperializmu, o úlohe, ktorú naďalej zohráva vyvlastňovanie pri akumulácii kapitálu, a o čoraz nejasnejšej povahe hraníc medzi jadrom a perifériou v rámci financializovaného kapitalizmu.
V priebehu minulého storočia sa pojem imperializmus používal na definovanie rôznych situácií a niekedy bol nahradený pojmami ako globalizácia a hegemónia. Zostáva pojem imperializmus platný, a ak áno, ako ho definovať?
Pojem imperializmus zostáva základným pojmom a som proti jeho nahradeniu inými pojmami. Napríklad globalizácia je módny výraz. Ak pod globalizáciou jednoducho rozumieme koniec národných ekonomík a priemyselných politík a nástup neoliberalizácie a elitných kapitalistických mocností, ktoré prechádzajú na takzvaný program voľného obchodu, potom je to v poriadku. Ale imperializmus sa vzťahuje na niečo iné. Hegemónia je dôležitý pojem v geopolitike. Vo všeobecnosti sa vzťahuje na úlohu, ktorú imperialistická mocnosť (alebo blok mocností) zohráva pri organizovaní globálneho priestoru s cieľom uľahčiť imperialistickú ťažbu. Vzťahuje sa však na politickú organizáciu globálneho priestoru. Opäť sa to líši od imperializmu - pojmy hegemónia a imperializmus idú dokopy, ale nie sú to isté. V súčasnosti je tiež moderné počúvať reči o koloniálnosti a dekoloniálnosti. Tento jazyk sa snaží zdôrazniť, že aj po skončení priamej koloniálnej nadvlády zostávajú koloniálne hierarchie kultúrnych hodnôt zachované. Sama o sebe je táto myšlienka v poriadku. Keď sa však používa na nahradenie pojmu imperializmus - ako sa to často deje -, v konečnom dôsledku odsúva na vedľajšiu koľaj otázku globálneho alebo imperiálneho kapitalizmu. Práve tu však musíme začať.
Preto som rozhodne za zachovanie termínu imperializmus, aj keď si myslím, že ho musíme lepšie pochopiť. Imperializmus v prísne ekonomickom zmysle znamená transfer alebo extrakciu hodnôt určitými mocnosťami z určitých regiónov, ktoré sú považované za zázemie. Nemôžeme však už hovoriť len o extrakcii ekonomickej hodnoty v podobe nerastného bohatstva alebo nadhodnoty. Musíme hovoriť aj o extrakcii ekologického bohatstva a kapacít starostlivosti z periférie do krajín kapitalistického jadra.
Diskusie na ľavici o imperializme sa často odvolávajú na knihu ruského revolucionára Vladimíra Lenina na túto tému. Nakoľko je jeho kniha aktuálna aj dnes a ktoré prvky, ak vôbec nejaké, boli nahradené následným vývojom?
Leninova analýza imperializmu bola v tom čase mimoriadne silným zásahom. Koncepcia imperializmu sa však odvtedy obohatila. Vidím aj niektoré problémy s jeho pôvodnou koncepciou.
Lenin osobitne spájal imperializmus s financializáciou. Určite žijeme v čase obrovskej financializácie. Ale nepovedala by som, že financializácia ako taká definuje imperializmus. Imperializmus sa týka transferov kapitalizovaných foriem bohatstva aj toho, čo by sme mohli definovať ako ešte nie úplne kapitalizované formy hodnoty, ako je príroda a starostlivosť. Aj Lenin sa domnieval, že imperializmus predstavuje posledné štádium kapitalizmu. "Posledné štádium" evokuje myšlienku Rosy Luxemburgovej, že v istom okamihu kapitalizmus obsiahne všetko a mimo neho už nebude nič. V tom okamihu už kapitalizmus nebude schopný expandovať a prestane existovať. Imperializmus však dnes zahŕňa tak začleňovanie nových foriem spoločenských hodnôt do kapitalistických reprodukčných okruhov, ako aj ich vylučovanie. Zahŕňa napríklad vyháňanie miliárd ľudí z oficiálnej ekonomiky do neoficiálnych šedých zón, z ktorých kapitál odčerpáva bohatstvo.
Ďalším rozdielom je, že geografia transferov hodnôt už nezapadá do starej mapy prvého a tretieho sveta, pričom druhý svet je niekde inde. Vznikli nové geografické a politické modely s novými rozmermi transferov bohatstva. Máme tu napríklad deindustrializáciu starého jadra prostredníctvom presunu výroby do takzvaných krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika). Máme starých koloniálnych pánov, ako je Portugalsko, ktorí sa stali závislými členskými štátmi Európskej únie a musia robiť všetko, čo im povie Trojka (Medzinárodný menový fond, Európska komisia a Európska centrálna banka). A po prvýkrát sa významná časť obyvateľstva globálneho Severu ocitla v podobnej situácii ako na starej periférii. Existuje nová forma imperializmu, ktorá už nemá čistú geografiu kolonialistov tu a kolonizovaných tam - je komplikovanejšia.
Napriek týmto zmenám však imperializmus zostáva najlepším termínom na označenie toho všetkého.
Ako ste si všimli, marxistické diskusie o imperializme majú tendenciu zameriavať sa striktne na transfer ekonomickej hodnoty. Vy však upozorňujete na potrebu uvažovať o prenose prírodného bohatstva a kapacít starostlivosti. Mohli by ste vysvetliť, ako k týmto transferom dochádza?
Začnem ekonomikou starostlivosti alebo tým, čo feministky nazvali sociálna reprodukčná práca. Sociálna reprodukcia sa líši od všeobecnejšieho pojmu spoločenská reprodukcia, ktorý zahŕňa všetko, čo prispieva k pokračovaniu sociálnej formácie. Spoločenská reprodukčná práca sa vzťahuje na špecifickú podmnožinu činností, ktoré udržiavajú každodenné dopĺňanie a generačnú výmenu ľudských bytostí, ktoré sú nositeľmi pracovnej sily - ich biologickú reprodukciu, zásobovaciu a opatrovateľskú prácu, ktorá ich denne udržiava, ich socializáciu a kultiváciu ako príslušníkov špecifických tried v špecifických spoločnostiach. Tieto činnosti sa historicky spájali so ženami (hoci muži vždy vykonávali niektoré činnosti spojené s reprodukčnou starostlivosťou, výživou a starostlivosťou). A historicky sa veľká časť týchto činností (hoci nie všetky) odohrávala mimo okruhov formálnej ekonomiky kapitalistických spoločností. Kapitalizmus je v skutočnosti jedinečný v tom, že ostro oddeľuje platenú prácu od sociálnej reprodukčnej práce - často označovanej ako starostlivosť. Tá je však nevyhnutná pre existenciu námezdnej práce, akumuláciu nadhodnoty a fungovanie kapitalizmu. Mzdová práca by nemohla existovať bez práce v domácnosti, výchovy detí, školskej výchovy, citovej starostlivosti a množstva ďalších činností, ktoré pomáhajú vytvárať nové generácie zamestnancov a dopĺňať existujúce.
V minulosti kapitál považoval za samozrejmosť, že vždy bude existovať stála ponuka pracovnej sily. Podmienky ranej industrializácie však boli také destabilizujúce, že v mnohých veľkých industrializujúcich sa mestách kapitalistického jadra sa rodinné podmienky stali v podstate nemožnými. To spôsobilo, že otázka sociálnej reprodukcie sa stala politickou otázkou. Neskôr bohaté krajiny s prístupom k dostatočným daňovým príjmom vytvorili sociálne štáty, ktoré prevzali určitú verejnú zodpovednosť za sociálnu reprodukciu. S neoliberalizáciou však prišlo aj zastavenie investícií do sociálnej reprodukcie. Vzhľadom na rozsiahly vstup žien do platených zamestnaní vyvstala otázka, kto sa bude starať o domácnosť, deti, starých ľudí, susedstvo - o všetku tú takzvanú ženskú prácu.
Jednou zo stratégií na vyplnenie "deficitu starostlivosti" v bohatých krajinách bol dovoz lacnej opatrovateľskej práce z chudobných krajín. Umožnenie platenej práce pre ženy v bohatých krajinách si vyžadovalo komodifikáciu sociálnej reprodukčnej práce. Výsledkom bol prílev migrujúcich pracovníčok na vykonávanie tejto platenej opatrovateľskej práce. Vlády chudobných krajín, ktoré zúfalo potrebovali tvrdú menu, aktívne podporovali túto emigráciu kvôli remitenciám [peniazom, ktoré imigranti posielajú späť do krajiny pôvodu]. To však znamenalo, že migranti museli preniesť svoju vlastnú sociálnu reprodukčnú prácu na iné, ešte chudobnejšie opatrovateľky, ktoré zase museli robiť to isté, a tak ďalej a ďalej. Výsledkom bol presun nedostatku starostlivosti z bohatších rodín na chudobnejšie, z globálneho Severu na globálny Juh.
Tento jav sa stal takým rozšíreným, že sa teoreticky označil za nový rozmer imperializmu - feministky ho nazývajú "globálne reťazce starostlivosti", čo je hra so slovami so známejším termínom globálne reťazce. Filipínsky štát, ktorý je závislý od vývozu žien na opatrovateľské práce do Los Angeles, Izraela, štátov Perzského zálivu atď. je stelesnením tohto trendu. Odporúčam článok Arlie Russell Hochschildovej "Láska a zlato", kde vysvetľuje, že láska je nové zlato. Namiesto vývozu nerastného bohatstva teraz krajiny vyvážajú túto novú monetizovanú komoditu.
To isté platí aj pre prírodné bohatstvo. Podobne ako pri spoločenskej reprodukčnej práci, kapitál vždy pristupoval k prírode ako k niečomu, čo si možno voľne alebo lacno privlastniť na akumuláciu kapitálu. Či už ide o striebro, bavlnu, tabak, cukor alebo kakao, prevody prírodného bohatstva boli rozhodujúce pre vzostup kapitalizmu, a to aj v raných fázach tzv. obchodného alebo otrokárskeho kapitalizmu. Neskôr industrializácia v Európe, Severnej Amerike a Japonsku závisela od extraktivizmu na periférii: Továrne v Manchestri bežali vďaka masívnemu dovozu prírodného bohatstva z amerického juhu a kolonizovaných regiónov.
Vývoz prírodného bohatstva existoval už dlho. Dnes však nadobudol nový rozmer v dôsledku klimatickej krízy. Je zrejmejšie ako kedykoľvek predtým, že problémom nie je len vývoz prírodného bohatstva do kapitalistického jadra, ale aj vývoz odpadu a následkov klimatických zmien na perifériu. O imperializme už nemôžeme uvažovať ako o tom, že berieme dobré veci odtiaľto a používame ich tu, ale musíme myslieť aj na to, aby sme sa zbavovali zlých vecí, ktoré sú výsledkom zdanlivo dobrých vecí, ktoré sa vykonávajú tu. Samozrejme, predstava, že dôsledky klimatického kolapsu možno navždy exportovať inam, je ilúziou, pretože klimatický systém je globálny. Ale práve tamojšie spoločenstvá v súčasnosti znášajú obrovsky neúmerný podiel globálnej environmentálnej záťaže.
Preto je ekologický imperializmus takou dôležitou a užitočnou kategóriou. Niektoré z najzaujímavejších nových prác o imperializme sa zameriavajú nielen na globálne reťazce starostlivosti, ale aj na teórie premiestňovania ekologickej záťaže a nerovnej ekologickej výmeny. Nič z toho neobchádza staršie zameranie na extrakciu ekonomických hodnôt, ale ukazuje, že príliš veľa marxistických analýz imperializmu nevedomky prevzalo kapitalistické chápanie bohatstva a prehliadlo ďalšie tieto rozmery.
Pri analýze imperializmu používate popri vykorisťovaní aj pojem vyvlastnenie. Mohli by ste vysvetliť, čo tým myslíte?
Klasická marxistická definícia vykorisťovania sa vzťahuje na situáciu platenej práce, keď sa práca predáva na trhu práce a pracovník dostáva náhradu za svoj nevyhnutný pracovný čas, ale nie za svoj nadbytočný pracovný čas. Mzda pracovníka pokrýva len to, čo je potrebné na doplnenie jeho pracovnej sily a vytvorenie nových generácií zamestnancov, aspoň teoreticky. V tomto kontexte sa vykorisťovanie vzťahuje na rozdiel medzi výškou hodnoty, ktorú pracujúci vyprodukuje, a výškou odmeny, ktorú dostane za svoj nevyhnutný pracovný čas.
Naproti tomu vyvlastnenie, keď sa hovorí o práci, sa vzťahuje na prácu, ktorá nie je kompenzovaná ani za nevyhnutný pracovný čas. Pred industrializáciou sa akumulácia kapitálu uskutočňovala najmä prostredníctvom vykorisťovania neslobodnej práce, ktorá bola násilne a brutálne konfiškovaná. Vyvlastnenie sa môže vzťahovať aj na násilnú konfiškáciu pôdy, zvierat a iných foriem bohatstva. Keď teda hovorím o vyvlastnení, mám na mysli zabavenie bohatstva - či už vo forme práce, pôdy alebo iného majetku -, ktoré bolo násilne začlenené do okruhov akumulácie kapitálu. Nie je to nová myšlienka: Luxemburgová hovorila o niečom podobnom, rovnako ako David Harvey, ktorý vypracoval koncept "akumulácie vyvlastnením".
V rámci tradičného marxizmu existovala tendencia myslieť si, že akumulácia funguje v prevažnej miere prostredníctvom vykorisťovania. Vyvlastňovanie však bolo vždy súčasťou príbehu a je ním aj dnes. Zďaleka sa neobmedzuje len na začiatky systému, ale je integrálnou črtou kapitalistickej spoločnosti, rovnako ako vykorisťovanie. Systém nemôže akumulovať bez vyvlastňovania. Nie je možné premeniť všetko na bezplatnú pracovnú silu, ktorá sa vykorisťuje v továrňach a platí nevyhnutné náklady na ďalšiu reprodukciu pracovníkov. Okrem toho má kapitál hlboko zakorenený záujem konfiškovať prácu a prírodné bohatstvo, aby zvýšil zisky. Preto je vyvlastňovanie základom vykorisťovania.
Ako sa vyvlastnenie líši od supervykorisťovania, ktoré sa tiež vzťahuje na prácu, za ktorú sa platí menej, ako je jej potrebný pracovný čas?
Supervykorisťovanie sa používa aj na to, aby sa hovorilo o tom, že zamestnanci inej farby pleti sú platení menej ako bieli zamestnanci, a preto čelia vyššej miere vykorisťovania. Nepokladám takéto chápanie za nesprávne, ale podľa môjho názoru sa tým na problém nazerá čisto ekonomicky. Vyvlastňovanie práce nie je len o získavaní vyššej hodnoty, ale aj o postavení a hierarchii a o tom, že táto práca je vystavená formám nátlaku, násilia, ponižovania atď. Vyvlastnenie nefunguje iba ako ekonomický mechanizmus ťažby, ale aj prostredníctvom politického mechanizmu donútenia. Dokonca aj v krajine, akou sú Spojené štáty, sú farební robotníci vystavení nútenej práci vo väzení, policajnému obťažovaniu, napadnutiu a dokonca aj vražde, ako aj iným formám znevažovania postavenia a ponižovania. Tie nesúvisia s akumuláciou kapitálu. Preto považujem kategóriu supervykorisťovania za príliš ekonomistickú.
Chcela by som dodať, že z historického hľadiska rozdiel medzi vykorisťovaním a vyvlastňovaním zhruba zodpovedal globálnej línii farby pleti. Zatiaľ čo európske obyvateľstvo po počiatočnom období vyvlastňovania zaplnilo rady vykorisťovanej robotníckej triedy, vyvlastňované bolo naďalej farebné obyvateľstvo vo vnútrozemí a v kolonizovaných regiónoch. Nemôžete pochopiť vykorisťovanie v kapitalistickom jadre bez pochopenia jeho vzťahu k vyvlastňovaniu na periférii. Čierni marxistickí myslitelia, ako napríklad WEB Du Bois, vo svojej veľkej knihe Black Reconstruction (Čierna rekonštrukcia) ukázali, ako bolo vykorisťovanie bielych priemyselných robotníckych tried v Európe a Severnej Amerike nerozlučne späté s vyvlastňovaním černošských zotročených robotníkov.
Akú relatívnu váhu majú mechanizmy imperialistického vyvlastňovania a vykorisťovania dnes v porovnaní s minulosťou?
Vyvlastňovanie a vykorisťovanie prispievali k akumulácii v rôznych fázach kapitalistického vývoja, ale rôznymi spôsobmi. Zaujíma ma najmä historizácia vzťahu medzi vykorisťovaním a vyvlastňovaním počas týchto rôznych fáz a skúmanie toho, ako sa ich formy a relatívna váha časom menili.
Napríklad vo financializovanom kapitalizme sa dlh stal nesmierne dôležitým mechanizmom imperiálnej extrakcie. Globálne finančné inštitúcie ho využívajú ako nátlak na štáty, aby znižovali sociálne výdavky, presadzovali úsporné opatrenia a vo všeobecnosti sa spolčili s investormi pri nadobúdaní hodnoty. Dlh sa využíva aj na vyvlastňovanie roľníkov na globálnom Juhu, aby sa korporácie zmocnili pôdy s cieľom získať dodávky energie, vody, ornej pôdy a "uhlíkových kompenzácií". A dlh je kľúčový pre akumuláciu v jadre. Napríklad prekarizovaní pracujúci v službách v gig ekonomike, ktorých mzdy klesajú pod spoločensky nevyhnutné náklady na reprodukciu, sú nútení stať sa závislými od rozšírených spotrebiteľských úverov.
Na každej úrovni a v každom regióne je dlh hnacou silou nových veľkých vĺn vyvlastňovania. To vedie k novým, hybridným formám vyvlastňovania a vykorisťovania. Máme napríklad nominálne slobodných námezdných pracovníkov žijúcich v postkoloniálnych krajinách, ktorí sú tak veľmi zaťažení štátnym dlhom, že obrovské množstvo ich práce ide na splácanie dlhu. Niečo podobné sa deje v bohatých regiónoch: s obrovským nárastom spotrebiteľského dlhu v rámci neoliberalizácie sú zamestnanci, ktorí boli predtým len vykorisťovaní, teraz predmetom finančných foriem vyvlastňovania. Tieto hybridné formy stierajú staré ostré rozdelenie na zotročených černošských vyvlastnených pracujúcich a slobodných vykorisťovaných bielych zamestnancov. Teraz je oveľa nejasnejšie. To neznamená, že už nemáme imperializmus, len je zložitejšie tieto vzťahy zmapovať.
Pôvodné imperialistické mocnosti vybudovali svoje bohatstvo a vojenskú silu na koloniálnom dobývaní a drancovaní predkapitalistických spoločností. Vznikli odvtedy nejaké nové imperialistické mocnosti? A ak áno, aké boli ekonomické základy týchto nových mocností?
Ak necháme otvorenú otázku, či "skutočne existujúce" socialistické štáty mohli byť definované ako imperialistické - čo je zložitá otázka -, nepochybujem o tom, že niektoré postkomunistické štáty sú imperialistické. Ukážkovým príkladom je Čína. Som presvedčený, že imperializmus je správny termín na označenie extraktivizmu, ktorý Čína praktizuje v Afrike. Platí to aj v prípade, že Čína ho nevykonáva rovnakým spôsobom ako americké alebo európske korporácie; v prípade Číny nemáme do činenia s dobývaním a priamym koloniálnym vykorisťovaním.
Vzhľadom na to, čo sa udialo vo financializovanom kapitalizme, môžu teraz nadnárodné podniky úspešne fungovať bez inštitucionálneho ukotvenia v imperialistickej mocnosti?
Financializácia viedla k zmene dynamiky moci štátu a korporácií, pričom korporácie majú väčšiu moc a štáty, vrátane silných štátov, menšiu. Dnes máme gigantické globálne korporácie, ktorých bohatstvo v mnohých prípadoch prevyšuje bohatstvo relatívne významných štátov. Tieto korporácie sa vymanili spod kontroly teritoriálnych štátov a často sídlia v daňových rajoch, ako je napríklad Andorra - sotva kapitalistická mocnosť. Neustále tlačia na štátnu moc, dokonca aj v USA, ktoré sú nominálne hegemónnym štátom našej doby (hoci ak USA zostávajú hegemónnym štátom, určite sú hegemónnym štátom v prudkom úpadku). Americký štát neovláda Apple ani Google. Takže už nie sme v situácii, keď by sme skutočne mohli hovoriť o firmách, ktoré sú "národnými hrdosťou", ktoré sa jasne nachádzajú v národnom štáte a ktorým štát poskytuje najrôznejšie úľavy a výhody. Teraz je to iná hra.
Napriek tomu si myslím, že je ešte priskoro na definitívnu odpoveď na otázku, či nadnárodné firmy môžu fungovať bez inštitucionálneho ukotvenia v imperialistickej mocnosti. USA sa stále môžu spoliehať na silu amerického dolára, ktorý je svetovou menou, pokiaľ ide o menový systém, bankový systém, možnosť prevodu finančných prostriedkov atď. Okrem toho sa americké vlastnícke právo v podstate stalo medzinárodným právom v podobe dohody TRIPS [Trade-Related Aspects of Intellectual Property Rights]. Katharina Pistor má dobrú knihu The Code of Capital (Kódex kapitálu), ktorá sa zaoberá tým, ako sa americké právne chápanie vlastníctva, riešenia sporov, zmluvného práva atď. stalo globálnym ako rozšírenie, ak nie práve štátnej moci USA, právneho režimu USA. Či to znamená, že vláda USA môže skutočne kontrolovať Apple, je iná otázka.
Ako by sme mali chápať rastúcu rivalitu medzi USA a Čínou vzhľadom na skutočnosť, že obe ekonomiky sú integrovanejšie ako kedykoľvek predtým? A ako sa pozeráte na súčasnú dynamiku v rámci globálneho kapitalizmu vzhľadom na to, že vojny v plnom rozsahu nevedú len tradičné imperialistické mocnosti, ako sú USA a Izrael, ale aj Rusko a dokonca Turecko a Saudská Arábia, ktoré nasadzujú vojenskú silu za svojimi hranicami?
V USA prebieha veľa testov. Z vojenského hľadiska sú USA naďalej veľmi silné, hoci nie sú jediným štátom s jadrovými zbraňami. Z hospodárskeho hľadiska je to zmiešané. A z morálneho hľadiska je ich dôveryhodnosť veľmi oslabená. Pokiaľ ide o súčasnú izraelskú vojnu v Gaze, ako americká Židovka musím povedať, že som pobúrená, že USA nepomohli zastaviť túto vojnu tým, že by jej jednoducho zavreli kohútik. Izrael je krajina, na ktorú majú USA veľký vplyv. Ale nie je to tak všade.
Máme tu napríklad vzostup Číny ako veľkej hospodárskej mocnosti, ktorá sa snaží zistiť, kedy a ako sa presadiť na globálnej politickej scéne. Na tom sa stále pracuje: Čína sa pohybuje na hranici, napína veľa svalov, ale stále sa rozhoduje, či, kedy a ako vystúpiť. To vedie ľudí k otázke, či sa Čína stane novou hegemónnou mocnosťou, alebo či vznikne nejaké nové multipolárne usporiadanie. Máme tu aj Rusko, ktoré je do veľkej miery upadajúcou mocnosťou s pomerne slabou kartou, ale s ktorou [ruský prezident Vladimir] Putin - nech už si o ňom myslíme čokoľvek - hrá pomerne dobre. Rusko vo svetovej politike výrazne prevyšuje svoju váhu a má vplyv nielen v pohraničných krajinách, ale aj v Sýrii, Afrike a inde. A máme tu Čínu, Rusko, Turecko, Irán a niektoré ďalšie krajiny, ktoré začínajú vytvárať blok proti USA. Európska únia je medzitým v podstate nefunkčná ako vážny politický hráč na geopolitickej úrovni z najrôznejších dôvodov, ako sú vnútorné rozpory a štruktúra únie.
Ako ste povedali, ekonomiky Číny a USA sú veľmi integrované. To veci brzdí. Sú tu však aj divoké karty, ako napríklad hroziaca možnosť Trumpovho prezidentovania. Pokiaľ ide o rozpojenie ekonomík, mohli by sme byť svedkami zavedenia určitých ciel. A môžeme byť svedkami nového rinčania zbraní - hoci Trump je so svojím izolacionizmom "Amerika na prvom mieste" o niečo racionálnejší, pokiaľ ide o zahraničnú politiku, ako zahraničnopolitický establišment. Nech sa však stane čokoľvek, čaká nás veľmi búrlivá jazda. Existujú dôvody na veľké obavy z absencie akejkoľvek stabilnej hegemónie. USA sa vymkli spod kontroly a nevedia, čo robia. To by ich mohlo viesť k niektorým veľmi hlúpym veciam. Toto sú nebezpečné časy.
Vidíte možnosti budovania mostov medzi antiimperialistickými bojmi? Všeobecnejšie, vo svetle toho, o čom sme hovorili, ako by mohol vyzerať antiimperializmus a antikapitalistický internacionalizmus 21. storočia?
Možnosti existujú, ale nakoľko je pravdepodobné, že sa zrealizujú, je iná otázka. Ako som už povedala, žijeme v nebezpečných časoch. Každú chvíľu môžeme skĺznuť do nejakej strašnej jadrovej alebo svetovej vojny. Hrozí nám planetárny kolaps v dôsledku ekologickej krízy. A aj v bohatých častiach sveta panuje obrovská neistota a neistota, pokiaľ ide o živobytie.
V týchto extrémnych podmienkach krízy, v ktorých sa rozpadli bežné istoty, sú mnohí ľudia ochotní prehodnotiť, čo je politicky uskutočniteľné. To otvorilo priestor pre tie ľavicové sily, ktoré sú ochotné premýšľať o tom, aké nové spojenectvá v týchto časoch potrebujeme. Zároveň sme však boli svedkami vzostupu pravicových - a v niektorých prípadoch protofašistických alebo aspoň autoritárskych - populistov. To všetko sú reakcie na rozpad buržoáznej hegemónie (skôr v gramsciovskom než geopolitickom zmysle).
O týchto otázkach premýšľam od [globálnej hospodárskej krízy] v roku 2008 a od hnutia Occupy [v roku 2011]. Niekedy som bola optimistickejšia, pokiaľ ide o vyhliadky emancipačnej ľavice na vytvorenie antikapitalistických a antiimperialistických spojenectiev. Inokedy sa mi zdalo, že krajná pravica bola úspešnejšia v usmerňovaní nespokojnosti. Ide však o to, že nemáme inú možnosť, ako bojovať za nový antiimperialistický a antikapitalistický internacionalizmus - taký, ktorý je feministický, antirasistický, demokratický a zelený. Všetky tieto prívlastky poukazujú na legitímne existenčné obavy ľudí v pohybe. Nemôžeme napríklad povedať, že boj proti policajnému násiliu je menej dôležitý ako boj proti klíme: pre tých, ktorí zažívajú policajné násilie, nemôže byť nič dôležitejšie.
Trochu nádeje mi dáva skutočnosť, že podstatou všetkých týchto problémov nie sú samostatné, oddelené problémy. Naopak, všetky sa dajú vystopovať k tomu istému zdroju, ktorý vo svojej najnovšej knihe nazývam "kanibalský kapitalizmus". Snažím sa ukázať, ako je integrovanou štrukturálnou tendenciou kapitalistickej spoločnosti kanibalizovať prírodu, starostlivosť, bohatstvo podrobených národov a energiu a tvorivosť všetkých pracujúcich ľudí. Ak sa nám podarí, aby tieto súvislosti pochopilo viac ľudí, potom začnú mať zmysel širšie aliancie. Musíme nejako prísť na to, ako dať všetky tieto veci dokopy, bez toho, aby sme utláčanie zoradili podľa dôležitosti. V konečnom dôsledku žiadne z týchto samostatných hnutí nie je dostatočne silné na to, aby samo o sebe dokázalo uskutočniť takú zmenu, akú potrebujeme.