Paul Mason
Paul Mason minulý rok opísal rozkol, ku ktorému došlo v rámci ľavice, keď sa jej európska časť spojila za ukrajinský ľud, zatiaľ čo tvrdé jadro „neoboľševikov“ sa pridávalo k tvrdej pravici
V deň, keď Rusko napadlo Ukrajinu, ľavica začala konať: odsúdila agresiu, začala agitovať za zbrane pre Kyjev a vyslala aktivistov na hranice, aby 24 hodín denne podporovali príval utečencov. Ale to bola poľská ľavica, nie jej britskí a americkí kolegovia.
Krajná ľavica anglosféry si naopak urobila hanbu. V Spojenom kráľovstve aliancia samozvaných „antiimperialistov“ a Putinových fanúšikov združených okolo organizácie Stop The War už mesiace presadzovala argumenty Kremľa: Hranice Ukrajiny sú nelegitímne, za rastúce napätie môže „agresia NATO“. Dokonca aj varovanie USA, že sa Putin chystá na inváziu, bolo odpísané ako propaganda CIA.
Po začatí vojny si vplyvná časť európskej ľavice stanovila za svoju prioritu zastaviť prísun západných zbraní na Ukrajinu. Na „mierovej konferencii“ 23. apríla v Madride, ktorej predsedal Jeremy Corbyn, poslanci zo Španielska, Portugalska, Švédska, Grécka a Írska vyzvali na praktické kroky na odzbrojenie Ukrajiny. V Grécku to urobila komunistická strana - zablokovala železničnú trať, ktorá sa používa na prepravu munície na Ukrajinu. V Berlíne sa významný poslanec zo strany Ľavica skutočne postavil do čela zhromaždenia požadujúceho „bezpečnosť pre Rusko“.
Pre každého, kto bol spojený s radikálnou ľavicou, tak ako ja, to bola odporná skúsenosť.
„Politická zrelosť“ európskej ľavice
Za posledný rok však internacionalistická ľavica zmobilizovala značné sily na podporu ukrajinského odporu. Vo Francúzsku vďaka ich práci každá odborová federácia podpísala záväzok solidarity s Ukrajinou. Fínska strana Ľavicová alternatíva, ktorá je súčasťou vládnej koalície, pomohla dosiahnuť rozhodnutie svojej krajiny vstúpiť do NATO.
Kampaň za solidaritu s Ukrajinou, ktorú založil okrem iných aj labourista John McDonnell, zorganizovala praktickú pomoc ukrajinskej ľavicovej skupine Sotsialny Rukh (Sociálne hnutie), ktorej niektorí členovia bojujú na fronte, a poskytla vozidlá a ďalšie vybavenie bojovým jednotkám, v ktorých pracujú baníci z ukrajinských slobodných odborov.
Poľská strana Razem, ktorá má v Sejme šesť poslancov, sa postavila na čelo boja proti promoskovskej „ľavicovej“ propagande aj organizovania solidarity s ukrajinskou ľavicou a odbormi. Ale jednou z prvých vecí, ktoré musela Razem urobiť, ako mi povedala ich hovorkyňa Zofia Maliszová, bolo rozísť sa s takzvanou Progresívnou internacionálou, ktorú založil bývalý grécky minister financií Yanis Varoufakis.
Varoufakisova skupina sa ukázala ako neschopná vydať niečo iné ako abstraktné odsúdenie vojny vo všeobecnosti.
„Požiadali sme ich, aby sa postavili na dve zásady: že Ukrajina je suverénny národ a že Rusko je imperialistická krajina,“ povedala pani Maliszová. „Nedokázali nám dať priamu odpoveď, takže sme sa s nimi museli rozlúčiť.“
8. marca Razem pomohol vytvoriť Európsku sieť solidarity s Ukrajinou (ENSU), ktorá koordinuje činnosť ľavicových skupín, strán, odborov a novinárov.
Má národné výbory v Belgicku, Francúzsku a Katalánsku a vedie aj „Brigádu redakčnej solidarity“, do ktorej sú zapojené noviny, knižní vydavatelia a spisovatelia a ktorá podporuje preklad ľavicových spravodajských zdrojov z Ukrajiny a ruskej demokratickej opozície.
Claudiu Craicun, ktorý stojí na čele ľavicovej politickej strany Demos v Rumunsku, sa domnieva, že zlyhanie osobností ako Varoufakis a Jeremy Corbyn pri podpore Ukrajiny donútilo európsku ľavicu k momentu politickej zrelosti. Hovorí, že vo východnej Európe, kde čelíte oligarchii a autoritárstvu, ste vždy nútení uprednostniť boj za demokraciu, a nie len za sociálnu spravodlivosť:
"Bolo by pre mňa teraz ťažké spolupracovať s ľavičiarmi, ktorí nepodporujú Ukrajinu alebo nepriamo podporujú Rusko. Ak nevidíte fašistickú krajinu; rozkladajúce sa impérium; a jeho hrozby pre naše demokracie - potom nemôžeme byť spolucestujúcimi. Toto je prelomový moment. Nezáleží mi na jednote ľavice - ak nezdieľame rovnaké hodnoty, je lepšie sa rozdeliť".
Szymon Martys, ďalší poľský aktivista organizujúci sa v rámci ENSU, sa rozhorčene vyjadruje na adresu tých ľavičiarov, ktorí označili ukrajinský odpor za „zástupnú vojnu“:"
"Teraz hovoríme o skutočnej kolonizácii. Nie len na Kryme. Kontakty z terénu hovoria, že Rusko teraz umiestňuje ľudí v [okupovanom] Melitopole. Ak to chcete porovnať s Izraelom a Palestínou, niet lepšej paralely: ide o skutočnú, každodennú kolonizáciu - nielen o typickú vojnu."
"Neoboľševizmus”
Mnohí ľavicoví aktivisti sa stále snažia pochopiť, odkiaľ sa berie proputinovské ľavičiarstvo. Adam Novák, veterán ľavicovej žurnalistiky pôsobiaci v Bratislave, ktorý pomáha koordinovať ENSU, sa domnieva, že veľká časť príťažlivosti „tankizmu“ je kultúrna.
„Existuje folklór niekoľkých preživších stalinistov,“ hovorí, „ale tí nie sú významní. Na druhej úrovni však vidíte, že stalinizmus sa vracia medzi mladú generáciu, ktorej sa páčia obrazy sily, disciplíny a bezohľadného zaobchádzania s nepriateľmi. Ľudia, ktorí budú na Twitteri zdieľať napríklad výroky Kim Ir-sena."
Žofia Maliszová tento jav nazýva „neoboľševizmus“: "Šíri sa z kvalifikovaných a dobre financovaných komunikačných centier v anglosaskom svete: používanie provokatívnych naratívov na sociálnych sieťach, pekná grafika - napríklad očisťovanie Stalina. Dezinformácie brnkajú na najlepšie inštinkty ľudí - napríklad túžbu po mieri, alebo brnkajú na pocit viny, ako v Nemecku, či na spasiteľský komplex."
Pre mňa je zdroj ľavicových sympatií k Putinovi jasný. Leninizmus bol založený na myšlienke, že pracujúci ľudia nie sú schopní sami dosiahnuť socializmus, a preto „historickému procesu“ musí pomôcť vonkajšia sila.
Pre Lenina bolo začiatkom 20. rokov 20. storočia touto silou roľníctvo globálneho juhu. Pre „tankistov“ studenej vojny to bol Sovietsky zväz. Pre novú ľavicu 60. rokov to boli študenti a etnické menšiny. Keď sa však ZSSR zrútil a oslobodzovacie hnutia prešli do hlavného prúdu, zostali len údajne „pokrokové“ diktatúry v Sýrii a Venezuele.
Potom v roku 2012 prišiel Si Ťin Pching. Logika jeho „sinizovaného marxizmu“ je jasná: všetko, čo narúša globálny poriadok ovládaný USA, je dobré; všetky „farebné revolúcie“ - teda demokratické vzbury proti totalitnej vláde od Sýrie cez Ukrajinu až po Irán - treba potlačiť. Si a Putin tieto zásady dokonca spresnili vo svojom spoločnom komuniké zo 4. februára 2022.
Ak sa teda pozriete na zostavu ľavicových organizácií, ktoré presadzujú Putinove naratívy o Ukrajine, nemáme už do činenia len s leninskou nostalgiou: je v nej nový elán, príťažlivá sila a, samozrejme, špinavé peniaze a zručnosti v oblasti manipulácie sociálnych médií, ktoré prichádzajú z Pekingu aj z Moskvy.
Pri pohľade na trajektóriu proputinovskej ľavice v USA niet pochýb o tom, kde sa to skončí: v spojení krajne ľavicových a krajne pravicových ideológií, ktoré sme videli na zhromaždení Rage Against The War Machine vo Washingtone 19. februára 2023. Na pódiu sa popri Jill Steinovej zo Strany zelených a samozvanom ľavicovom komikovi Jimmym Doreovi objavili aj krajne pravicoví republikáni a príslušníci milícií Oath Keeper. Červeno-hnedá politika 30. rokov 20. storočia sa neuveriteľným spôsobom vrátila.
Budúcnosť demokratickej ľavice musí byť nemenej jasná: historik EP Thompson raz napísal, že existujú „dva marxizmy“ a sú nezlučiteľné. Demokratická ľavica si podľa neho musí priznať, že má viac spoločného s liberalizmom, humanizmom a kresťanstvom ako so stalinizmom.
Práve to učí vojna na Ukrajine celú novú generáciu antikapitalistov. Nemôžete dosiahnuť sociálny pokrok po boku bandy apologétov ruského fašizmu, bez ohľadu na to, aké dobré sú ich postoje k interrupciám alebo transrodovým právam alebo ako vzrušujúco vyzerajú ich mémy.
27 február 2023