Rovnaké otázky

Author

Karmina.sk

Date
April 28, 2022

Zhruba pred sto rokmi v Európe vrcholilo najväčšie revolučné vzopätie v dvadsiatom storočí. Svet sa spamätával z pandémie španielskej chrípky, na ktorú zomreli desiatky miliónov ľudí, ale tiež z Veľkej vojny, ktorú neukončila žiadna definitívna bitka. Hlad, vyčerpanie a demoralizácia viedli k vzburám pracujúcich žien v Petrohrade (8. marca 1917) a vojenských námorníkov v Kieli (3. novembra 1918). Nasledovala povstalecká vlna, v ktorej hrali kľúčovú úlohu hnutia na území skapínajúceho ruského, nemeckého, ale aj rakúsko-uhorského impéria.

Socialisti a anarchisti v strednej a východnej Európe v období okolo prvej svetovej vojny zápasili najmä s dvomi teoretickými problémami. Tým prvým bola samotná vojna. Ako sa postaviť k ozbrojenému konfliktu medzi kapitalistickými štátmi? Aké politické dôsledky – ak vôbec nejaké – vyplývajú z rozdielu medzi obrannou a útočnou vojnou alebo medzi vojnou imperialistických mocností a antikoloniálnou vojnou? Ako vyhodnotiť hrozby a príležitosti, ktoré také konflikty znamenajú pre triedu pracujúcich? Na týchto otázkach sa rozbilo predvojnové socialistické hnutie.

Niektorí hlásali povinnosť „brániť vlasť“ za každých okolností, aj keď to znamenalo ochranu koloniálnej ríše Francúzska (Kropotkin) či rozširovanie tej nemeckej o nové územia (SPD). Ďalší presadzovali principiálny pacifizmus. Radikálna opozícia voči vojne, vrátane ruských boľševikov, propagovala „revolučný defétizmus“: porážku vlastnej krajiny a premenu konfliktu na občiansku vojnu. Aj v tomto tábore však existovali rozpory. Časť boľševikov (Bucharin a „ľaví komunisti“) po októbri 1917 odmietala separátny mier s Nemeckom a žiadala pokračovať v – teraz už revolučnej – vojne za oslobodenie dobytých území. Lenin, naopak, presadzoval uzavretie mieru, no zároveň kritizoval mechanické prenášanie defétistickej taktiky, ktorá podľa neho platila pre imperialistickú vojnu, na každý vojenský konflikt. Ako prípady, pri ktorých sa tento recept nedá uplatniť, uvádzal vojnu proti koloniálnemu alebo národnostnému útlaku.

Domovom multietnického a mnohojazyčného proletariátu, ktorý žil na východ od dnešného Nemecka, boli dva „žaláre národov“: Ruská ríša a Rakúsko-uhorská monarchia. Jeho politické organizácie sa nemohli vyhnúť národnostnej otázke. V cárskom Rusku mala praktickú podobu pogromov, útlaku a konfliktov vnútri triedy pracujúcich, ako aj národno-emancipačných snáh buržoáznych strán, s ktorými ľavica súťažila o vplyv.

Robotnícke hnutie od konca devätnásteho storočia vyprodukovalo množstvo protichodných koncepcií vzťahu medzi štátom, národom a triedou. Siahali od radikálneho odmietania národnostných požiadaviek, pretože vedú k nacionalizmu a podriadeniu triedy pracujúcich národnému kapitálu a štátu (Luxemburgová) cez návrhy, ktoré hlásali kultúrnu autonómiu národností v mnohonárodnom politickom útvare (austromarxisti, židovský Bund), až po obhajobu demokratického práva národov na sebaurčenie, vrátane práva na odtrhnutie a vytvorenie vlastného štátu (Lenin).

Po týchto hnutiach, ich myšlienkach a odvahe experimentovať dnes niet stopy. Ocitáme sa však v treťom roku globálnej pandémie, ktorá za posledné storočie nemá páru. Začal sa konflikt, ktorý môže prerásť do poslednej svetovej vojny. Nateraz ide o výpad, ktorým sa vojensky aj ekonomicky mocnejší štát usiluje zlikvidovať štátnosť svojho suseda – a zdôvodňuje to aj tým, že nič také ako samostatný ukrajinský národ neexistuje. Po sto rokoch, no na rovnakom mieste, nás dejiny zase stavajú pred tie isté otázky.

Nezdá sa pritom, že by boli jasnejšie ako vtedy. Katalóg prístupov k vojne a národnostnej otázke, ktorý sme tu načrtli, umožňuje ľavici na západ od Ukrajiny zdôvodniť akúkoľvek pozíciu, vrátane naivného pacifizmu. Odpovede sa tiež často sústreďujú na to, čo by mala alebo nemala robiť Ukrajina, prípadne jej vojenskí spojenci. V tomto krátkom texte nemôžeme povedať všetko, čo treba. Tri body však považujeme za kľúčové.

Po prvé, tento konflikt majú v rukách ruskí vojaci a ruské pracujúce. Môžu ho najrýchlejšie ukončiť. Musia začať masovými dezerciami, terorom proti veliteľom a predstaviteľom politickej moci, sabotážami a štrajkmi, a pokračovať demokratickým povstaním, ktoré by malo silné triedne prvky a prekročilo by limity doterajších pokusov v regióne (Ukrajina 2014, Bielorusko 2020, Kazachstan 2022). To by bol najlepší možný výsledok vojny spomedzi tých, ktoré sú aspoň trochu realistické. Po druhé, vzdialenejším, krvavejším a pre triedu pracujúcich horším výsledkom je vojenská porážka invázie. Tá sa nezaobíde bez materiálnej pomoci zvonka, ktorá však nesmie zahŕňať priamu intervenciu Západu. A po tretie, všetky ostatné možnosti sú rádovo horšie pre pracujúcich na Ukrajine, v Rusku i vo svete.